Písali o prípade ***

.týždeň 50/2006

Vinní! Naozaj?
LUCIA NICHOLSONOVÁ

Prípad Cervanová tu bol s nami dlho. Tridsať rokov. Poslednú bodku za ním dal Najvyšší súd SR až 4. decembra 2006. Zatiaľ poslednú… Obhajoba sa pokúsi ešte o mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie na Najvyšší súd a podanie na Ústavný súd. Prípad Cervanová tu bol s nami dlho. Tridsať rokov. Poslednú bodku za ním dal Najvyšší súd SR až 4. decembra 2006. Zatiaľ poslednú… Obhajoba sa pokúsi ešte o mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie na Najvyšší súd a podanie na Ústavný súd.

Tento prípad zrejme prekročí hranice štátu a skončí v Štrasburgu. Ale to je budúcnosť. Rozhodujúce je to, čo sa práve stalo. Lebo „to“ nie je len o vrahoch či nevrahoch Cervanovej… Senát Najvyššieho súdu SR minulý pondelok rozhodol, že šestica Nitranov uniesla, znásilnila a zavraždila študentku Ľudmilu Cervanovú. Dvoch z odsúdených poslal opäť za mreže, ďalších dvoch možno od väzenia zachráni podmienečné prepustenie. Zvyšným dvom prischla pri mene „len“ vina. Traja sudcovia senátu Najvyššieho súdu rozhodli, že odsúdení znásilňovali. Opakovane, beštiálnym spôsobom. Sudcovia tento bod obžaloby odklepli bez exaktného dôkazu. Z tela, ktoré malo patriť 20-ročnej Cervanovej, pritom nikdy neodobrali vzorky na cytologické vyšetrenie. Na tele ženy, ktorú našiel 14. júla 1976 istý Jozef Vrbovský v Čiernej vode, neobjavili žiadne vonkajšie stopy násilia. 15. júla 1976 telo pitval doktor Vladimír Porubský. V zápisnici z pitvy napísal: „Pri podrobnej pitve vonkajších aj vnútorných pohlavných orgánov neboli zistené vzhľadom na hnilobu tela nebohej žiadne stopy násilia a zistiteľné poškodenia v zmysle podliatin a rán, hlbších odrenín. Pohlavné orgány boli intaktné a hymen anuláre s hladkými okrajmi.“ Ľudmilu Cervanovú malo opakovane znásilňovať šesť mužov. Porubský našiel na mŕtvom tele dve modriny s priemerom 1,5 a 2 centimetre.

.nejasnosti okolo pitvy
Nie je celkom jasné, ako dlho malo byť nájdené telo vo vode. Doktorka Anna Kalašová, ktorá ako prvá obhliadla telo, skonštatovala, že mŕtva bola vo vode asi 7 – 10 dní. Doktor Porubský však pri pitve stanovil čas mŕtvoly vo vode na 4 – 5 dní. Podotkol, že z tela sa odlučovali vlasy. Obhajoba si teda dala k zápisnici z pitvy vypracovať posudok nezávislého experta. Svo jím spôsobom tým suplovala Krajský súd v Bratislave, ktorý to mal urobiť už dávno. Nariadil mu to aj Najvyšší súd ČSFR, ktorý odsudzujúci rozsudok v roku 1990 zrušil a prvostupňovému súdu vyčítal 72 pochybení. Preto mu prikázal doplniť dôkazy. Krajský súd v Bratislave však odporúčania federálneho súdu v mnohých bodoch ignoroval. Práve vyžiadanie si nezávislého posudku k zmätočným záverom pitvy bol jeden z odignorovaných bodov. Nezávislý odborný posudok vypracoval znalec v odbore súdneho lekárstva Patrik Fiala. Uviedol, že telo, z ktorého sa odlupujú vlasy, nemohlo byť vo vode 4 – 5 dní. „Odlúčenie vlasov zodpovedá približne tomu, že hniloba mŕtvoly prebieha 8 až 15 dní,“ píše Fiala. „Ak znalec MUDr. Porubský prezentuje pitevný nález ako exaktný dokument, tak potom podľa pitevného protokolu nemohla byť Ľudmila Cervanová mŕtva vo vode 4 – 5 dní.“
Podľa obžaloby malo mŕtve telo Ľudmily Cervanovej plávať vo vode asi dva kilometre. Našli ju prevrátenú chrbtom dolu. Doktor Fiala hovorí, že „telo mŕtvoly začne v lete plávať asi za 5 – 8 dní a spôsob plávania mŕtvoly vo vode je závislý od postupu hnilobného rozdutia. Mŕtvola pláva najskôr chrbtom nahor, keďže vzduch v pľúcach ju vynesie na hladinu. S pokračujúcou hnilobou v priebehu 7 – 14 dní sa začne telo prevracať a nadľahčovať natoľko, že mŕtvola pláva bruchom nahor“. Dodnes nie je jasné, aká stará bola žena, ktorej telo našli v potoku Čierna voda. Doktorka Kalašová pri obhliadke stanovila vek na 40 rokov. Porubský hovorí, že mŕtva mala dvadsať (Porubský už dostal telo na pitevný stôl s prípisom zo Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), že ide o 20-ročnú Ľudmilu Cervanovú, nezvestnú od 9. júla 1976 – pozn. red.) Porubský však v záveroch pitvy tvrdí, že mŕtva mala stukovatený tymus, teda dojčenskú žľazu. Fiala oponuje, že ak mŕtva mala stukovatený tymus, nezodpovedá to veku 20 rokov. „Takýto nález sa vyskytuje u jedincov vo veku nad 30 – 35 rokov,“ píše súdny znalec Patrik Fiala.
Ľudmilu Cervanovú mali odsúdení pred znásilnením opiť. Počas pitvy však nevykonali žiadne toxikologické vyšetrenie. V osobných veciach, ktoré boli nájdené pri tele, našli aj liek na štítnu žľazu Thyreoglobulin. Z tela však neodobrali vzorky na toxikologické vyšetrenie na lieky. Mŕtva pravdepodobne trpela nejakou menštruačnou poruchou, pretože jej maternica bola oveľa menšia ako u 20-ročnej ženy. Tento záver nebol nikdy konfrontovaný so zdravotnými záznamami Ľudmily Cervanovej. Žiaden zo slovenských súdov – ani Krajský súd v Bratislave, ani Najvyšší súd, sa posudkom doktora Fialu nezaoberal. Napriek tomu, že obhajoba posudok predložila a žiadala, aby naň súdy prihliadali, tie to ignorovali.

.zničené dôkazy
Telo, ktoré našli v Čiernej vode, nikdy nikto neidentifikoval. Jej otec Ľudovít Cervan videl len šperky, ktoré údajne mala mŕtva na sebe. Bez toho, aby videl telo, skonštatoval, že ide o jeho dcéru Ľudmilu Cervanovú. Šperky – dva prstene a zlatá retiazka, sa neskôr na polícii záhadne stratili. Náčelník správy ZNB matke Cervanovej, ktorá v roku 1985 žiadala o vrátenie týchto šperkov, odpísal: „Z dôvodu vtedajšieho návalu práce a zapojenia značného počtu príslušníkov do tohto prípadu určitým nedopatrením došlo k založeniu, respektíve k strate uvedených vecí i napriek tovo mu, že boli dlhú dobu hľadané v prílohách trestného spisu….“
Aj ostatné dôkazné predmety koncom 80. rokov zmizli. Časť z nich vrátili matke a časť jednoducho zničili. Zničenie navrhol krajský prokurátor. Krajský súd v Bratislave v marci v roku 1987 rozhodol, že matke Ľudmily Cervanovej vráti vreckovku, vysokoškolské skriptá, riflový kabátik, pulóver, dámske nohavičky, rúž, hrebeň, zubnú kefku, lieky, topánku, a iné osobné veci. Okrem iného jej však vrátili aj podprsenku, na ktorej boli nájdené krvavé škvrny skupiny „A“. Matka tiež dostala pár čiernych gumených rukavíc, na ktorých serologickými testami z potu pôvodne identifikovali skupinovú vlastnosť typu „B“. Čierne gumené rukavice pritom už podľa vtedajších domnienok nepatrili Ľudmile Cervanovej.
Na návrh prokurátora dal súd zničiť dve šnúry na prádlo, ktoré našli obmotané okolo rúk mŕtvej. Na šnúre pritom na začiatku vyšetrovania objavili časti pokožky, tuku, svalových vlákien, vlasov a krv skupiny „A“. Na Slovensku sa na forenzné účely vykonávala analýza DNA od roku 1986. Platila všeobecná zásada, že pokiaľ nie je prípad vyriešený a ukončený, uchovávajú sa všetky dôkazné materiály na prípadné expertízy. Odsúdení, ktorí boli v tom čase vo väzení asi šesť rokov, sa proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej KS) zničiť dôkazy odvolali na Najvyšší súd. Žiadali okamžitú nápravu, teda aby dôkazné veci zostali aj naďalej v úschove Krajskej prokuratúry. Rozhodnúť mal Najvyšší súd. Ten sťažnosti odsúdených v plnom rozsahu zamietol s odôvodnením: „Predseda senátu KS správne rozhodol, keď osobné veci Cervanovej nariadil vydať právnej zástupkyni poškodenej Margaréty Cervanovej a rovnako správne rozhodol aj v tej časti uznesenia, ktorou nariadil zničenie dvoch šnúr a vzoru šnúry ako vecí bezcenných. Ide o postup, ktorý predpokladá Trestný poriadok a ktorý nebráni súdiť v budúcnosti správne a zákonne rozhodnúť o prípadnom návrhu na obnovu konania.“
Pod rozhodnutím je podpísaný Milan Karabín, ktorý vtedy predsedal príslušnému senátu Najvyššieho súdu. Dnes tento muž vedie Najvyšší súd. Pre Aktuálne.sk v septembri tohto roku v tejto súvislosti povedal: „Išlo o rozhodnutie Krajského súdu, senát Najvyššieho súdu len potvrdil toto rozhodnutie a postupoval v zmysle vtedy platného Trestného poriadku. Okrem toho, v tom čase už boli všetci obžalovaní odsúdení.“ Posledná veta odôvodnenia rozhodnutia je však dôkazom, že už vtedy muselo byť súdu jasné, že prípad Cervanová sa úplne neskončil. Už vtedy spomínal prípadné budúce rozhodovania súdov alebo obnovu konania. Biologické vzorky, ktorých zničenie Karabin odobril, by dnes vniesli do prípadu exaktné dôkazy. Žiaľ, už neexistujú.

.levočský archív
Súdom teda tieto dôkazy už nepomôžu. V archíve ministerstva vnútra v Levoči však zapadajú prachom stovky strán výpovedí svedkov a dôkazných materiálov a súdy ich ignorujú, hoci levočský archív by sudcom v rozhodovaní mohol pomôcť. Tieto výpovede a dôkazy kedysi patrili k spisu prípadu Cervanová. Nazhromaždili ich vyšetrovatelia v roku 1976, teda v čase, keď sa vražda stala. Vypočúvali stovky mladých ľudí, ktorí chodievali na diskotéky v budove internátov v Mlynskej doline. Potom prišiel rok 1981 a vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor sa sústredili už len na scenár so siedmimi Nitranmi. Asi o dva roky neskôr niekto odčlenil časť spisu spolu s takmer všetkými výpoveďami svedkov, nazhromaždenými v roku 1976 a neskôr, a uložil ich do levočského archívu. Medzi stovkami strán výpovedí sú také, ktoré vypovedajú o inom aute, než v akom mali odsúdení Cervanovú uniesť. Niektoré svedectvá hovoria o vysokých čiernych mužoch, pravdepodobne Araboch, ktorí mali Ľudmilu Cervanovú spred internátov v Mlynskej doline násilím odvliecť.
Svedkyňa Anna Š. vo svojej výpovedi zo dňa 20. 8. 1976 uviedla, že asi hodinu pred únosom Ľudmily Cervanovej videla na ceste vedúcej k internátom auto, ktoré sa podobalo väčšej limuzíne. „Podľa mňa to bola taká väčšia limuzína, buď Ford Cortina alebo Chrysler. K tomuto názoru som prišla preto, že toto auto malo taký zrezaný tvar,“ povedala Anna Š. vo výpovedi. Cervanovú však mali odsúdení uniesť na aute FIAT 125 P, ktoré sa ani náhodou na limuzínu nepodobá. Svedkyňa dokonca úplne vylúčila, že by mohlo ísť o „klasickú továrenskú značku, určite to nebola Škoda MB, Volga… Fiat a podobne“. Pri Anne Š. sa auto zastavilo. Vo vnútri videla sedieť asi tri osoby. „…Pri tomto som si všimla, že v aute sedí vodič, vedľa neho bol muž pomerne vysokej postavy, pretože hlavu mal tesne pri streche vozidla. Podľa môjho názoru to bol určite cudzinec, bol to buď Arab, alebo černoch. Všimla som si dosť dobre jeho vlasy. Tieto mal čierne, brčkavé, kudrlinky. Presne vyzerali tak, ako by mal na hlave takú väčšiu čapicu.“
Vo Fiate mali Cervanovú unášať Miloš Kocúr, Milan Andrášik a Roman Brázda. Najvyšší spomedzi nich je Kocúr, ktorý meria 183 centimetrov. Kocúr bol však pred tridsiatimi rokmi škandinávsky typ s výraznými blond vlasmi. Vyzeral úplne odlišne ako chlap, ktorého opísala svedkyňa. Aj ďalšia svedkyňa Veronika B. vypovedala 23. 8. 1976, že videla čiernych mužov a odlišné auto, ako uvádza obžaloba. Dňa 9. júla 1976 videla zo zastávky autobusu číslo 39 prichádzať mladé dievča, pri ktorom sa pristavilo auto. „Všimla som si veľmi dobre, že išlo o auto značky Volkswagen…“ Posádka auta sa mala dievčaťu prihovoriť a ono si sadlo do auta aj s cestovnou taškou. Veronika B. tvrdí: „Vodič bol čiernej pokožky, mal krátke čierne vlasy, zarastenú malú koziu briadku a fúzy… tí ďalší dvaja boli tiež čierni, ale neboli zarastení.“ Rovnako vypovedal aj jej manžel, ktorý bol na zastávke v inkriminovaný večer s ňou. Auto s unesenou Cervanovou mal viesť Roman Brázda. Ten však v roku 1976 nosil polodlhé vlasy a bradu ani fúzy nemal. Takzvaný levočský archív objavili obhajcovia odsúdených až v lete v roku 2004. Pátrali po ňom celé roky. Ihneď túto znovuobjavenú časť spisu predostreli súdom – najskôr Krajskému súdu v Bratislave, potom Najvyššiemu súdu SR. Oba súdy sa časťou spisu z Levoče odmietli zaoberať… Obhajoba považuje postup súdov za nezákonný. Trestný poriadok v paragrafe 2, v odseku 5 stanovuje: „…Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrhy strán, pričom priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.“

.priznania
Pre súdy však boli a sú v prípade Cervanová rozhodujúce priznania odsúdených. Do úvahy tiež brali usvedčujúce výpovede niektorých svedkov. Súdy však ignorovali, že ako odsúdení, tak aj kľúčoví svedkovia svoje výpovede napokon odvolali. Zhodne skonštatovali, že vyšetrovatelia a prokurátor ich zastrašovali a výpovede im nadiktovali. Z odsúdených sa od roku 1981 priznali štyria – Milan Andrášik, Juraj Lachman, Roman Brázda a Miloš Kocúr. Andrášika vypočúvali tridsaťtrikrát, sedemkrát zmenil výpoveď. Dňa 27. 8. 1981 ho vyšetrovatelia presvedčili, že svedok Varga a obvinený Kocúr ho usvedčili. Andrášik sa priznal k únosu, znásilneniu aj vražde. Označil ďalších – Kocúra, Brázdu, Lachmana, Čermana aj svedkyňu Zimákovú. Už 8.12. 1981 však túto výpoveď odvolal. Tvrdil, že výpoveď urobil pod tlakom vyšetrovateľov, kto rí sa mu vyhrážali trestom smrti a do cely mu nasadili recidivistu Ivana Fagana. Ten ho fyzicky a psychicky týral a na povel vyšetrovateľov nútil Andrášika k priznaniu. Andrášik na týchto tvrdeniach trval až do konca. Kocúr vypovedal osemnásťkrát, z toho jedenásťkrát bez obhajcu, deväťkrát menil výpoveď. Priznal sa ako prvý, 16. 6. 1981. Už 29. 10. 1981 však priznanie stiahol. Povedal, že už „nemôže dlhšie znášať psychický nátlak a krivé obvinenia, ktoré dáva na seba a celý prípad“. Vypovedal, že sa bojí prokurátora Valašíka, vyšetrovateľa Jiskru a znalca z odboru psychológie Dobrotku. Mali sa mu vyhrážať trestom smrti a tým, že zavrú jeho sestru. 15. 6. 1982 pred súdom uviedol, že na inkriminovaný deň má piatimi svedkami potvrdené alibi – s priateľmi sa bol kúpať v Ivanke pri Nitre. Senát Krajského súdu to odmietol brať do úvahy: „Senát KS, riadiac sa svojím vnútorným presvedčením vyhodnotil dôkaznú situáciu tak, že neuveril svedkom, ktorí potvrdzovali účasť obžalovaného Kocúra na jazere v Ivanke pri Nitre.“
Lachman osemkrát menil a dopĺňal výpovede. 13. 8. 1981 označil ostatných za vinníkov. On sám sa ku skutkom nepriznal. 15. 5. 1991 pred súdom predošlú výpoveď zmenil. Vyšetrovateľov obvinil, že to oni mu diktovali, čo má vypovedať. Vyhrážali sa mu, že ho obesia. „Chceli mi našiť pokus o rozvrat socialistickej republiky a rozkrádanie socialistického majetku, lebo som sa stretával s poľskými disidentmi v Prahe a pri stavbe chaty som čo-to ukradol. Oni to na mňa vytiahli,“ povedal pre Aktuálne.sk 13. 9. 2006. Brázda sa priznal k všetkému. Mal však vážne psychické problémy. Prejavili sa uňho v roku 1981, keď ho posadili za mreže. Čerman, Dúbravický a Beďač sa nikdy k činom nepriznali. Všetci traja sa však sťažovali na zastrašovanie zo strany vyšetrovateľov a prokurátora. Beďač bol jediný, ktorý sa na nátlak sťažoval oficiálne. Podal námietku voči zlému zaobchádzaniu vyšetrovateľov. „Prokurátor Milan Valašík ma za to nechal stíhať pre trestný čin krivého obvinenia,“ povedal Beďač.
Aj dvaja z troch kľúčových svedkov pred súdom odvolali svoje usvedčujúce výpovede. Vladimír Varga vypovedal v roku 1981 v neprospech obvinených. Neskôr emigroval do Švajčiarska. Vraj zo strachu, že ak odvolá výpovede, budú ho trestne stíhať za krivé svedectvo. V roku 2003 pred súdom vyhlásil, že svedectvo proti siedmim obžalovaným bolo nepravdivé. Prinútili ho k tomu vyšetrovatelia fyzickým a psychickým nátlakom.

.korunný svedok
Viera Vozárová sa mala zúčastniť nielen na únose, ale mala byť aj pri znásilnení a vražde Ľudmily Cervanovej. Obžaloba z nej spravila korunnú svedkyňu. Prvý raz ju vypočúvali vo vysokom štádiu tehotenstva. 15. 6. 1981 priznala, že bola na diskotéke a videla tam obvinených. Neskôr však vypovedala, že ju k tomu prinútili vyšetrovatelia, ktorí jej dali na výber: buď budeš svedkyňa, alebo obvinená. Keď pôvodnú výpoveď zrušila, posadili ju na 48 hodín do väzenia. Potom obvinených opäť usvedčila. Dňa 6. 10. 1981 však zistila, že v inkriminovaný deň bola viac ako 150 kilometrov od Bratislavy v Revištskom Podzámčí na splave s vodáckym oddielom. Vedela to dokázať. Zavreli ju do väzenia. Doma nechala dieťa, ktoré dojčila. Pred súdom v roku 2002 vypovedala, že usvedčujúce výpovede ju nútil písať prokurátor Valašík. Vždy, keď zmenila výpoveď, odtrhli ju od dieťaťa a posadili do väzenia. Pri jednom z vypočúvaní mala taký strach, že sa povracala. Vyšetrovatelia jej prikázali, aby si zvratky po sebe upratala. Milan Valašík sa k obvineniam odsúdených a svedkov odmieta vyjadrovať. Odvoláva sa na to, že v prípade už dnes nefiguruje ani ako prokurátor, ani ako advokát. Pre Aktuálne.sk v septembri tohto roku označil obžalovaných za vrahov a komunistických pankhartov.
.sudcovia, prokurátori
Valašík je dnes známy advokát nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Po uzavretí prípadu Cervanová začiatkom 80. rokov sa z neho stal sa námestník krajského prokurátora. Na konci 80. rokov pôsobil ako šéf Odboru kontroly Generálnej prokuratúry. Po roku 1989 pôsobil ako advokát Alexandra Rezeša. Valašík sa dobre pozná s predsedom senátu Najvyššieho súdu Štefanom Michálikom, ktorý o prípade rozhodoval. Michálik to pre Aktuálne.sk potvrdil. Keď sme sa na to pýtali Valašíka, zložil telefón. Dvaja z troch sudcov senátu NS SR (Štefan Michálik a Juraj Kliment) už v minulosti rozhodovali vo veciach, ktoré sa týkali prípadu Cervanová. Tretí spôsobil v prípade prieťahy v súdnom konaní.
Štefan Michálik a Juraj Kliment rozhodovali v minulosti vo veci zaujatosti sudcu Krajského súdu v Bratislave. Námietku podali obžalovaní, ale aj samotný sudca, ktorý sa cítil zaujatý. Kliment rozhodol o zamietnutí sťažností obžalovaných, Michálik zamietol námietku sudcu KS.
Tretí zo sudcov senátu NS SR Peter Hatala dostal v roku 1999 spis k prípadu Cervanová. Predsedal vtedy senátu KS. Desať mesiacov však nevykonal žiaden úkon. Spôsobil tak prieťahy v súdnom konaní, ktoré v roku 2003 potvrdil Ústavný súd. Za súdne prieťahy vtedy priznal obžalovaným odškodné 2,3 milióna korún.
Prípad Cervanová tu bol s nami dlho. Počas tých tridsiatich rokov v pravidelných intervaloch rozviroval verejné dianie. Uprostred tohto víru sa krútili tie isté tváre. Plynulo sa im podarilo preklenúť pád komunizmu. Pri Cervanovej sa udržali. Nepôsobila na nich ani odstredivá sila zvonka. Verejnosť totiž žiadnu nevyvinula. Len veľmi málo ľudí sa staralo o to, či súdy posudzujú a súdia spravodlivo, na základe dôkazov, a nie dohadov a vynútených priznaní.
Štvrtého decembra súd len opätovne využil svoju nepriestrelnosť a rozhodol. Kto by mu to zazlieval?
Autorka je reportérka Aktuálne.sk

DISKOTÉKA/Dvadsaťročnú medičku Ľudmilu Cervanovú naposledy videli živú 9. júla 1976 pred internátmi v bratislavskej Mlynskej doline. Bolo to krátko potom, čo odišla z diskotéky. O tri dni neskôr bola vyhlásená za nezvestnú. NÁLEZ/14. júla našli v potoku Čierna voda neďaleko obce Kráľová pri Senci telo ženy, ktorú Ľudovít Cervan na základe šperkov identifikoval ako svoju dcéru. Ženu malo podľa obžaloby opakovane znásilniť a utopiť šesť mužov.

 

PODOZRIVÍ/Medzi rokmi 1976 a 1978 boli zadržiavaní, obvinení, ale aj dlhšie väznení viacerí podozriví. Päť rokov po vražde – v júni a v júli 1981 – boli zadržaní siedmimuži
z Nitry, ktorých vyšetrovatelia obvinili z vraždy.

 

OBŽALOVANÍ/Štyria obžalovaní sa priznali, ale pred súdom, ako aj v prípravnom konaní všetci svoje priznania a výpovede stiahli. Vyšetrovateľov a prokurátorov obvinili zo
zastrašovania, psychického a fyzického nátlaku.

ROZSUDOK1/Po niekoľkomesačnom procese senát Krajského súdu v Bratislave uznal obžalovaných za vinných z únosu, znásilnenia a vraždy. Dohromady ich odsúdil na 107 rokov väzenia. Najvyšší súd SR všetky odvolania zamietol.

 

SŤAŽNOSŤ/Do roku 1989 všetci odsúdení žiadajú obnovenie procesu. Na jar v roku 1990 generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm podal v prospech odsúdených sťažnosť. Podľa jeho názoru neboli vyčerpané všetky možnosti na objasnenie prípadu.

 

SLOBODA/V októbri zrušil Najvyšší súd ČSFR rozsudok bratislavského krajského súdu a Najvyššieho súdu SSR a vrátil celú vec krajskému súdu. Obžalovaní sa dostali na slobodu. V nasledujúcich rokoch sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní.

 

PRIEŤAHY/V roku 2000, teda o desať rokov neskôr, sa obžalovaní pre súdne prieťahy obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Ten sťažnosti neprijal, pretože ešte neboli vyčerpané všetky vnútroštátne prostriedky nápravy.

TERMÍNY/17. apríla 2001 bol na Krajskom súde v Bratislave vytýčený termín pojednávania. Predseda senátu Štefan Gašparovič podal vo veci námietku zaujatosti – bol členom senátu už v roku 1982. Nové pojednávanie sa začalo 25. 6. 2002.

ODŠKODNÉ/V decembri 2003 dostali obžalovaní odškodné. Ústavný súd SR konštatoval, že pre prieťahy bolo porušené ústavné právo obžalovaných. Spolu im bolo vyplatených 2,3 milióna korún. Cervanovej matka dostala 650-tisíc v roku 2006.

ROZSUDOK2/Súd vymeral 20. januára 2004 šiestim obžalovaným tresty od troch do trinástich rokov. Všetci sa odvolali. Prípad siedmeho obžalovaného, ktorý nebol psychicky spôsobilý zúčastniť sa na procese, sa prejednával samostatne.

 

LEVOČA/3. júna 2004 sa v kauze objavili nové dôkazy vrátane výpovedí svedkov. Obhajcom sa podarilo získať z archívov ministerstva vnútra v Levoči „závažné písomné dokumenty, ktoré mali zostať navždy zamlčané pred súdom“.

 

ODMIETNUTIE/Pred rokom predseda senátu Najvyššieho súdu SR Štefan Michálik  vyhlásil, že súd sa svedectvami a dôkazmi z „levočského“ archívu nebude zaoberať. Obžalovaní podali námietku zaujatosti voči senátu. Pojednávanie sa odročilo.

 

ZVEREJNENIE/Kópia rozhodnutia, v ktorom senát Najvyššieho súdu SSR odobruje zničenie dôkazných vecí v prípade vraždy, sa 18. 9. 2006 objavila na verejnosti. V roku 1988 rozhodnutie podpísal súčasný predseda Najvyššieho súdu Karabín.

ROZSUDOK3/Najvyšší súd SR uznal obžalovaných vinnými 4. 12. 2006. Niektorí z odsúdených dostali dokonca vyššie tresty jako v roku 1982 a predseda senátu Štefan
Michalík vydal príkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu.

 

 

Husákov generál
JOZEF MAJCHRÁK

 

Vražda Ľudmily Cervanovej nebola obyčajným kriminálnym prípadom. O jej vyšetrovanie sa zaujímali aj politické špičky socialistického Československa. Celému prípadu venoval pozornosť aj generálny tajomník ÚV KSČ a prezident Gustáv Husák. Podľa jedného z dokumentov Odboru vyšetrovania bratislavskej správy ZNB si Husák v roku 1976 od vyšetrovateľov dokonca vyžiadal niektoré časti trestného spisu.
Keď vyšetrovatelia v roku 1977 prípad odložili ako nevyšetrený, bol to práve Husák, ktorý otvorenie kauzy inicioval. Kľúčovú úlohu pri vyšetrovaní však už nemali hrať len slovenskí kriminalisti, ale aj pražská kriminálka. Dohľad nad prípadom prebral zrejme na Husákov priamy pokyn námestník federálneho ministra vnútra Ján Pješčak. Jeden z vyšetrovateľov z roku 1976 Karol Tóth si spomína: „V tom čase už bola vytvorená skupina vyšetrovateľov, ktorí na prípade pracovali amy ostatní sme sa o to nemali zaujímať, bolo to všetko utajené. Na našej chodbe bola vyhradená kancelária pre pracovníka Rohana, do ktorej nemal nikto z našich ľudí prístup. Mám vedomosť, že do tejto kancelárie dochádzal vtedajší námestník ministra vnútra Pješčak z Prahy.“

.silný muž
Generálmajor Pješčak bol vo vtedajších bezpečnostných zložkách považovaný za silného muža. Ako námestník ministra riadil ŠtB aj Federálnu kriminálnu ústredňu a Civilnú obranu. Hoci osoby námestníkov na vnútre sa v tej dobe menili pomerne často, Pješčak vo svojej funkcii zotrval od roku 1969 až do roku 1982 a prežil piatich ministrov. „Musel mať silnú pozíciu nielen u najvyšších špičiek straníckej nomenklatúry, ale aj u sovietov,“ tvrdí český historik Pavel Žáček. Pješčak mal vtedy imidž odborníka. Český odborný časopis Policista ho dokonca ešte aj tento rok predstavoval ako „zakladateľa modernej československej kriminalistiky,“ ktorý medzi prvými začal presadzovať prvky súdnej psychológie a psychiatrie. No v Pješčakovej minulosti je viacero temných miest.

.prípad Jeřab
V roku 1953 sa vojak z povolania, čatár Alois Jeřab pokúsil utiecť do Rakúska. Strana sa vtedy rozhodla, že musí byť na výstrahu exemplárne potrestaný. O treste tak už pred súdom rozhodol priamo ÚV KSČ. Režisérom celého procesu bol vo funkcii vojenského prokurátora práve Pješčak. Hoci Jeřabovi podľa vtedajších zákonov hrozil iba trest za zbehnutie, Pješčak jeho skutok klasifikoval ako velezradu. S dôkazmi si starosti nerobil. Obvinenie z velezrady podporil len domnienkou, že ak by Jeřab skutočne ušiel do zahraničia, mohol tam vyzradiť štátne tajomstvo. Jeřab bol napokon popravený. Po novembri 1989 Pješčaka obvinili z justičnej vraždy, nikdy však nebol odsúdený, keďže na jeho skutok sa vzťahovala amnestia z roku 1960.
Tesne po nežnej revolúcii bol Pješčak obžalovaný z viacnásobného zneužívania právomoci verejného činiteľa. Od roku 1985 do roku 1988 mal už vo funkcii slovenského ministra spravodlivosti kryť chrbát viacerým komunistickým funkcionárom. Išlo o známy prípad „oravského kráľa“ Stanislava Babinského. Viacerí vysokí aparátnici sa vtedy obávali, že obžalovaný Babinský prehovorí aj o ich nezákonnom obohacovaní. Podľa žaloby bratislavskej prokuratúry mal vtedy Pješčak nariadiť pracovníkom väznice v Leopoldove, aby všetky listy, ktoré Babinský napíše straníckym a štátnym orgánom, nedoručovali adresátom, ale jemu osobne.

.preriekol sa?
V roku 1992 Pješčaka obvodná prokuratúra v Prahe 4 žalovala za to, že v roku 1988 už ako československý generálny prokurátor prevzal a nepreveril oznámenie na Vasiľa Biľaka, ktorý sa mal v roku 1968 pozvaním vojsk Varšavskej zmluvy dopustiť trestného činu vlastizrady. Trestné oznámenie vtedy podali ešte pred uplynutím dvadsaťročnej premlčacej lehoty dvaja občania – Rudolf Bereza a Tomáš Hradílek. Ani za jeden z uvedených skutkov však Pješčak nikdy nebol odsúdený.
Ján Pješčak dnes žije v Prahe. O vyšetrovaní vraždy Ľudmily Cervanovej však odmieta hovoriť. O rozhovor s ním sa minulý rok pokúsila novinárka Ľuba Lesná. „Zazvonila som u neho doma v jeho vile pri Prahe, vyšiel von. Predstavila som sa mu a on na to povedal vetu, ktorá je neuveriteľná: ‚Myslím, že je ešte predčasné hovoriť pravdu.‘ Pýtala som sa ho, ako to myslel, ale to už len zahováral. Podľa mňa sa preriekol.“

 

Motívom mohli byť teroristické tábory
EVA ČOBEJOVÁ, MARTIN HANUS

 

Rozhovor s novinárkou Ľubou Lesnou, ktorá pripravuje knihu inšpirovanú prípadom Cervanová
.dlhodobo ste sa ako novinárka venovali kauze Cervanová. Napísali ste o nej aj kni hu, ktorá by mala onedlho vyjsť. Je to literatúra faktu?
Nie. Publicistika si všíma jednotlivosti, toto je beletria, ktorá ponúka istý nadhľad. Písala som to ako príbeh totalitnej manipulácie s ľuďmi. Hovorí o dobe, keď sa nevinní ľudia nemohli brániť.

.vy ste celkom presvedčená o tom, že obvinení Nitrania sú nevinní?
Som presvedčená, že oni nie sú skutoční vrahovia.

.išlo teda podľa vás o politický proces?
Už to neboli päťdesiate roky, keď sa robili monsterprocesy. Takže už nešlo o čisto politický dôvod, ale o snahu niečo zakryť. Sú aj svedectvá, že rodine Cervanovcov sa niekto ešte pred vraždou vyhrážal.

.vo svojich reportážach ste pripomínali aj arabskú stopu. Je to reálna vec?
Robila som rozhovor s bývalým vyšetrovateľom Karolom Tóthom, ktorý potvrdil, že tam je arabská stopa. Otec Ľudmily Cervanovej bol v Piešťanoch vojenským školiteľom pre zahraničných študentov. Mám potvrdené z dvoch zdrojov, že tam robil inštruktora výcvikových kurzov. Vyšli pritom štúdie Karla Kaplana či Iva Samsona, ktorí tvrdia, že tu boli výcvikové tábory pre ľudí, ktorí mali odstraňovať vládnuce režimy vo svojich krajinách, aby ich dostali pod sovietsky vplyv. Cervan učil aj Arabov, ktorí sem chodili fakticky na teroristický výcvik. Bola teda aj verzia, že sa mu niekto z tých krajín chcel pomstiť.

.to je podľa vás skutočný motív vraždy?
Ale to už je len moja konštrukcia. Ak to takto bolo, tak socialistická moc mala záujem utajiť, že tu teroristické tábory existovali. O ich existencii sme sa dozvedeli až po roku 1989.

.hovorí sa o Iráncoch. Pôsobil pán Cervan v Iráne?
Podľa mojich informácií bol vojenským atašé v Líbyi a v Sýrii. Prvý vyšetrovateľ však naozaj hovorí o Iráncoch, ktorí mali úlohu zabiť šacha Rezu Páhlavího. Ale to sa nikdy poriadne nevyšetrovalo.

.ako to, že sa zrazu objavili v levočských archívoch výpovede svedkov, ktoré predtým súdy nebrali do úvahy?
Prvým obvineným z vraždy Cervanovej bol istý Ján Hrmo. Vyšetrovali ho a v tejto súvislosti je v jeho spise 315 výpovedí ľudí, ktorí boli 9. júla 1976 na diskotéke v Unicu, a výpovede ďalších ľudí z internátu. Hrmo mal na ten večer potvrdené alibi, tak ho prepustili. Potom sa dlho nič nedialo. Ale keď mal pán Cervan dostať od Husáka nejaké vyznamenanie a odmietol ho prevziať, Husák poslal na Slovensko pražských vyšetrovateľov. Ich šéf Pálka dal archivovať Hrmov spis, ktorý mal osemtisíc strán, ako prísne tajný. Tam bol od roku 1978 až doteraz. Uchoval sa asi len vďaka tomu, že sa ten spis volal Kauza Hrmo, a nie Kauza Cervanová.

.prečo je tento spis taký dôležitý pre Nitranov?
Lebo podľa neho ich nikto zo svedkov nevidel v inkriminovanom čase ani na diskotéke, ani na internáte. Dokonca nikto z nich nevidel na tej diskotéke ani svedkov, ktorí neskôr potvrdzovali, že Nitrania tam boli. Ono to vyzerá, ako keby boli dve rôzne diskotéky. Jeden jediný svedok vypovedal aj v lete 1976, aj v roku 1982. Ale ten pred súdom v roku 2003 povedal, že bol na neho taký nátlak, že už sám nevie, čo je pravda. Sestry Cohenové síce vypovedali, že boli s dvoma obžalovanými na diskotéke v Unicu, ale ako zistili neskôr zo svojich denníkov, bolo to o deň skôr. Aj obžalovaní vždy tvrdili, že boli na diskotéke, ale po piatich rokoch už nevedeli presne, či v piatok alebo vo štvrtok. Všetci mali napokon nejaké alibi.

.kto vie o tom prípade dnes najviac – teda ako to naozaj bolo?
Bývalý generálny prokurátor Pješčak a potom vyšetrovateľ Pálka.

.ak boli závery vyšetrovateľov nejednoznačné a ľahko spochybniteľné, ako je potom možné, že sudcovia odsúdili Nitranov ako vrahov?
Tomu nerozumiem. Ani tomu, že Najvyšší federálny súd z roku 1990 vyslovene nariadil, že si treba všimnúť kauzu Hrmo a výpovede, ktoré sa robili v rámci kauzy Hrmo, a napriek tomu krajský súd aniNajvyšší súd SR toto nariadenie neakceptovali. Federálny najvyšší súd tiež žiadal zistiť, či bolo technicky možné, aby svedkyňa Vozárová mohla v noci odísť z Revištského Podzámčia, kde bola v tom čase na splave. Ja som sa tam bola pozrieť a podľa mňa je to technicky nemožné. Ona by musela prebrodiť rieku alebo ísť cez Bzenicu, čo je ďaleko, aby sa dostala na výpadovku a stopom prišla do Bratislavy.

.ak bolo potrebné nájsť „náhradných“ vrahov, prečo by vyšetrovatelia vytvárali nelogickú spleť siedmich mladých mužov, ktorí sa ani nepoznali a nepoznali ani Cervanovú?
Otakar Motejl to raz v rozhovore vysvetlil. Tým, že boli siedmi obvinení, vždy jeden odvolal priznanie a iný sa priznal. Je isté, že na obvinených a dokonca aj na svedkov bol vyvíjaný nátlak, potvrdili to desiatky z nich.

.prečo – ak už chcela polícia manipulovať – nevybrala niekoho, kto bol na tej diskotéke?
To nechápem. Ale aj obvinení Nitrania tvrdili, že boli na diskotéke, no poplietol sa im štvrtok s piatkom.

.hovorilo sa, že išlo o potrestanie detí prominentných rodičov…
To je východisko z núdze. Prominentné deti tam mohli byť dve, ktorých otcovia boli riaditelia, ostatní boli z obyčajných rodín. Ale každý z tých siedmich obvinených už mal predtým nejaký šrám z ŠtB. Milan Andrášik bol v rokoch 1968 – 69 na brigáde v Berlíne, opil sa tam a vykrikoval na Nemcov, aby mu povedali, kde majú tajné cesty do západného Berlína. Zbalili ho a eskortovali na hranice. Fero Čerman mal priateľky Francúzky, čo bolo samo osebe pre ŠtB podozrivé, ďalší obvinený požičal pas svojmu známemu, ktorý tak emigroval. Polícia zrejme hľadala takéto záznamy a na ich základe si vytipovala ľudí.

.o takomto komplote muselo vedieť v polícii dosť ľudí, ale neprehovorili. Prečo?
Jedného vyšetrovateľa našli mŕtveho vo výťahu, ďalší prokurátor, ktorý bol na prípad pridelený, sa sťažoval priateľovi, že je naňho veľký nátlak a že preto „odíde“ tak, že napáli svoje auto plnou silou do nejakého tiráku. O pár dní mal presne takúto haváriu a zomrel.

.kto má dnes záujem na tom, aby sa to neobjasnilo?
Presne tí, ktorí sa v tom angažovali.

 

In dubio pro reo
FRANTIŠEK ŠEBEJ

 

V prípade pochybností v prospech obvineného – tak znie zásada rímskeho práva, ktorú v právnom štáte súdy spravidla neignorujú.

Zdá sa, že slovenské súdy sú výnimkou. V roku 1982 rozhodol komunistický súd v prípade vraždy študentky Cervanovej o vine skupiny siedmich mladých mužov bez jediného priameho dôkazu – iba na základe priznaní a vzájomných obvinení, ktoré obžalovaní i korunná svedkyňa odvolali hneď, ako pominul brutálny nátlak vyšetrovateľov. Súd prijal príbeh zločinu, ako ho skonštruovala obžaloba, a už vtedy ignoroval akékoľvek dôkazy a svedectvá, ktoré by tú konštrukciu narúšali. V tom vymyslenom príbehu sa zúčastnili obvinení muži na diskotéke v Mlynskej doline, po ktorej stiahli násilím svoju obeť do auta, odviezli ju do akéhosi bytu, kde ju hromadne znásilnili. Potom ju, vraj zo strachu pred vyzradením, odviezli kamsi na Čiernu vodu, kde ju utopili. Pri tom celom mala byť spomínaná korunná svedkyňa. Polícia a vyšetrujúci eštébáci vtedy rozšírili aj legendu, že ide o akúsi nitriansku zlatú mládež, detičky komunistických papalášov. Verejnosť tú legendu lačne hltala a hltá dodnes, lebo presne vyjadruje ľudovú mienku o „papalášoch“.
Odsúdení však neboli žiadnou zlatou mládežou, boli to obyčajní študenti. Iba jeden z ich rodičov bol radový komunista. Niektorí odsúdení sa predtým poznali, niektorí sa však podľa vlastných tvrdení spoznali až vo väzení, predtým sa nestýkali a neboli nikdy spolu na nijakej diskotéke. Z utajených vyšetrovacích spisov, ktoré polícia držala v Levoči, vyplýva, že v inkriminovaný deň nebol na tej diskotéke ani jeden – vypočutých bolo 315 účastníkov a nijaký svedok ich tam nevidel. Korunná svedkyňa vie navyše dokázať, že v čase zmiznutia Cervanovej bola na splave 180 kilometrov od Bratislavy. Tvrdí, že vyšetrovatelia jej vnútili absurdnú verziu, že sa v noci vytratila zo stanu, prišla stopom do Bratislavy a ešte pred svitaním sa stopom nepozorovane vrátila. K priznaniu tejto absurdity ju prinútili tým, že jej odopreli možnosť kojiť vlastné dieťa a hrozili jej, že ho už neuvidí. Neskôr celú výpoveď odvolala.
Súčasťou stavby príbehu je i byt, v ktorom sa mal zločin odohrať. Dvaja z odsúdených v ňom predtým bývali v podnájme, ale v čase zločinu tam už býval niekto iný a nik, ani domáca, si nevšimol, že by tam niekto bol. Viacerí odsúdení majú na inkriminovaný čas alibi a svedkov, že boli niekde úplne inde. Súčasťou príbehu je i znásilnenie, ktoré však tiež nič nedokazuje. Neexistuje dokonca ani jediný skutočný dôkaz, že nájdená mŕtvola ženy bola skutočne zmiznutá študentka Cervanová. Jej otec spoznal iba šperky, ktoré však nemala nájdená žena na sebe. Telo nevidel.
V roku 1982 tu nebol právny štát, vyšetrovatelia mohli robiť beztrestne čokoľvek, podobne ako prokurátor či súdny psychológ, ktorý sa tiež mohol beztrestne spreneveriť vlastnej profesii a v prípade pôsobiť ako inkvizítor, nie ako odborná autorita. Ani oni, ani súd sa nemuseli držať starej rímskej zásady, ktorá káže v prípade pochybností rozhodnúť v prospech obvineného. Museli však plniť objednávku režimu a agilný prokurátor dokonca mohol žiadať aj tri tresty smrti. V roku 1990 však Najvyšší súd ČSFR rozsudok zrušil a konštatoval, že súd pochybil najmä v tom, že dôsledne ignoroval všetko, čo by mohlo zbaviť obvinených viny. Súd vtedy konštatoval až 72 pochybení v neprospech obvinených a nariadil Krajskému súdu, aby tú chybu napravil. Krajský súd to neurobil ani za dlhých 14 rokov a obvinených opäť odsúdil. Už nemusel plniť objednávku režimu.
Už bol povinný rešpektovať starú rímsku zásadu. Teraz to senát Najvyššieho súdu potvrdil a vrátil tým čas v slovenskom súdnictve o štvrťstoročie späť. Žijeme odpornú dobu.

 

Rozsudok
Úryvky z rozsudku, ktorý minulý pondelok prečítal predseda senátu Najvyššieho súdu Štefan Michálik

Odvolací súd (…) dospel k záveru, že priznania obžalovaných v prípravnom konaní neboli získané nezákonným spôsobom, teda pod nátlakom. Pri výsluchu vyšetrovateľov pred Krajským súdom v Bratislave obžalovaný Andrášik sa na priamu otázku, či vyšetrovateľ Lamačka voči nemu použil fyzické násilie a aké, nevyjadril a ďalej uvádzal, že mu bolo vyhrážané trestom smrti. Treba uviesť, že poučenie obžalovaného vyšetrovateľom o tom, že je stíhaný za určitý trestný čin, za ktorý mu hrozí trest smrti, prípadne iný prísny trest a že priznanie a spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní tohto trestného činu je poľahčujúca okolnosť, na ktorú môže súd prihliadnuť napríklad v preklade trestu, nie je možné hodnotiť ako psychický nátlak zo strany vyšetrovateľa, ako to tvrdí obhajoba.
(…) Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako hovorí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní, no nestalo sa tak. (…) Pre túto obhajobu vyšiel jednoznačný záver, že na tele nebohej nebolo potvrdené žiadne násilie.
(…) Z pôvodného znaleckého posudku jasne vyplýva, že vzhľadom na dlhý pobyt tela vo vode, nie je možné konštatovať násilie, ani pôsobenie násilia vylúčiť. Iné verzie viedli k takzvanej arabskej stope, (… ) v ktorej boli tiež vykonané viaceré dôkazy a výsluchy, táto verzia sa nepotvrdila. (…) Obhajoba v rámci spochybnenia zákonnosti postupu (…) poukazovala na mimoriadny záujem médií v čase vyšetrovania posudzovaného činu a tlak na orgány činné v trestnom konaní na účelovomodhalení a potrestaní práve týchto obžalovaných (…) Zo spisu však tiež vyplýva, že práve rodinní príslušníci obžalovaných boli na významných postoch vtedajšej spoločnosti, mali svoj vplyv, jeden bol dokonca členom rady vlády štátu a ukazuje sa, že sa pokúšali zasiahnuť cez svoj vplyv. Rozpútala sa tiež mediálna kampaň, ktorá z pohľadu obžalovaných jednostranne informovala o nezákonnostiach pri ich stíhaní terajšou políciou a súdmi.
(…) Vyjadrenia obžalovaných prostredníctvom médií a redaktorov (…) mohli nepochybne ovplyvňovať verejnosť, a tým aj prípadných svedkov, ktorí mohli byť v tejto veci vypočutí(…). Pričom poškodenej, ktorá zomrela trýznivou smrťou, tieto média nevenovali skoro žiadnu pozornosť (…) ani jej trpiacej rodine. (…) Krajský súd nepochybil, keď trestnosť činov obžalovaných posudzoval podľa Trestného zákona účinného v čase ich spáchania v zmysle paragrafu 16 odsek 1 Trestného zákona.
Najpriaznivejšie posúdenie tohto zákona pre obžalovaných je založené na skutočnosti, že v Slovenskej republike nie je možné uložiť trest smrti, od doby jeho zrušenia k pristúpeniu Slovenska k medzinárodnému dohovoru o nevykonávaní trestu smrti. (…) Krajský súd síce logicky uvažoval o zmiernení pôvodných trestov aj u týchto obžalovaných vzhľadom na plynutie času ako odškodnenie za dĺžku konania v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, no zabudol, že obžalovaní boli už odškodnení za prieťahy v tomto konaní, ktoré im priznal Ústavný súd Slovenskej republiky vo forme peňažnej náhrady.
Dvojnásobné odškodnenie z dôvodu neprimeranej dĺžky konania neprichádza do úvahy. (…) Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napravil toto pochybenie krajského súdu a sám uložil uvedeným trom obžalovaným prísnejšie tresty odňatia slobody v rámci zákonnej sadzby… pätnásť rokov. Tieto tresty odrážajú mieru zavinenia jednotlivých obžalovaných, ich podiel na spáchaní žalovanej trestnej činnosti.

 

 

Pravda leží v hlave
ANDREJ BÁN

 

Odsúdení v kauze Cervanová potvrdili redakcii .týždňa, že sú ochotní podstúpiť test na detektore lži. Sprostredkovali sme teda rešpektovaného experta Patricka Coffeya z USA, školiteľa slovenských examinátorov na tomto zariadení, ktorý je pripravený test v najbližšej dobe vykonať.
Ide možno o posledný závažný pokus vniesť viac svetla do kauzy, kde nie sú žiadne priame dôkazy, iba svedectvá a priznania, ktoré sa však menili a spochybňovali. Kto vie najlepšie, či odsúdení spáchali zločin? Samotní odsúdení. Ide o geniálne jednoduchú myšlienku. Do ich hláv môže „nahliadnuť“ iba detektor lži. Musia však podstúpiť sled jednoduchých a presných otázok, ktoré majú dve možné odpovede – áno alebo nie.

.umenie pýtať sa
Hlboká noc, prázdne nábrežie Dunaja a rovnako prázdna kaviareň istého bratislavského hotela. Scéna na pomedzí reality a bondovky o agentovi 007, ktorý zablúdil do Karpatskej kotliny. Šepotom, tak aby to nepočul ani čašník, vedieme rozhovor s jedným z najuznávanejších amerických expertov na detektor lži (polygraf), ktorý za dvadsať rokov svojej kariéry uskutočnil viac ako 14-tisíc testov polygrafického procesu PDD. Školil tiež examinátorov v mnohých krajinách sveta, vrátane Kataru a Ománu. Po odchode zo Slovenska ho čaká náročná misia v Iraku a Afganistane, kde by mal pripraviť na prácu s polygrafom tamojších policajtov. Osobne sa podieľal na vytvorení systému testovania žiadateľov o azyl v USA, ktorý pomáha obhajobe na federálnych súdoch. Testuje v troch jazykoch: po anglicky, španielsky a vietnamsky. „Všetkých svojich študentov učím základný princíp, že úloha polygrafického examinátora sa nikdy nemení. Mám tým na mysli to, že sme za každých okolností nestranní ľudia hľadajúci pravdu,“ hovorí Patrick Coffey. Od jeho schopnosti klásť presné otázky a vyhodnotiť zložitými matematickými algoritmami odpovede závisí osud ľudí. Môže zabrániť odsúdeniu nevinného, ale aj preukázať, že človek považovaný za nevinného klame. No predovšetkým, jeho misia slúži primárne na ochranu pravdovravných, nie na usvedčenie klamárov.
Dá sa však detektor lži oklamať? Môže si páchateľ po dlhej dobe od skutku vsugerovať konzistentnú teóriu, ktorej uverí do tej miery, že výsledok testu nepreukáže, že klame? „Pripusťme, že by to tak bolo. Ja sa ho však opýtam, či mi klame v tej chvíli, keď sa spolu rozprávame, teda teraz a tu. A tým sa celá jeho teória zrúti,“ odvetí Coffey. Ale čo ak si človek skutok po 30 rokoch nepamätá? „Fajn. Pamätali by ste si, keby ste v dvanástich rokoch niekoho zabili?“ odpovie protiotázkou examinátor. Test PDD funguje na jednoduchom princípe. Sú funkcie nášho tela, ktoré nedokážeme vôľou ovládať. A práve tie sa počas testu merajú citlivými prístrojmi. Coffey vysvetľuje: „Máme srdce, ktoré bije. Okrem zmeny tepu s ním nedokážeme nič urobiť, pričom autonómny nervový systém úplne kontroluje túto oblasť. Iná oblasť, na ktorú sa zameriavame, sú zmeny vlhkosti pokožky na špičkách prstov. Pozeráme sa teda na nárasty alebo poklesy odporu pokožky testovaného subjektu. Pozeráme sa na záznam priebehu kriviek, ako osoba dýcha v oblasti brucha a hrudníka. Ak by to aj osoba vedela kontrolovať, zistíme, že sa niečo s krivkami snaží robiť, čo automaticky indikuje, že sa snaží oklamať test.“ Coffey spomína príklady zo svojej praxe: test usvedčil vraha podľa farby opasku, ktorou bola obeť zadusená, alebo miestnosti, kde sa skutok stal. Ako? Celkom jednoducho. Ak polícia neurobí fatálnu chybu a nezverejní tieto „detaily“, nepozná ich nikto iný, iba vyšetrovatelia a páchateľ. A ak examinátor v teste vhodne položenými otázkami otestuje sedem farieb daného opasku (alebo typu miestnosti či kalibru zbrane), pričom je medzi nimi jedna správna, nevinný človek testom prejde – na rozdiel od páchateľa.

.neprebádaný terén
Detektor lži je na Slovensku prakticky neznámy pojem. Vo verejnosti panuje názor, že ide o nie príliš spoľahlivý, a preto v trestnom konaní iba ťažko využiteľný nástroj dokazovania. Používajú ho pritom na bezpečnostné a iné previerky sedemnásti pracovníci polície, SIS a NBÚ. Väčšinou ide o absolventov psychológie a práva, ktorých vyškolili experti z USA a z Izraela.
Exminister spravodlivosti a poslanec NR SR Daniel Lipšic pre .týždeň uvádza: „Náš trestný poriadok použitie polygrafu neupravuje. Za dôkaz sa označuje čokoľvek, čo bolo získané zákonným spôsobom a iba príkladne sa uvádzajú dôkazné prostriedky ako výsluch, znalecké posudky či konfrontácia. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Viem si predstaviť, že polygraf by mohol byť účinným prostriedkom v rámci vyšetrovania. Niekedy sú rôzne vyšetrovacie verzie a ak by polícia vedela zvierohodniť jednu z nich, malo by to veľký význam. V samotnom súdnom konaní je to však neprebádané teritórium.“ Lipšic si myslí, že podobne ako pri korunnom svedkovi by nemal byť polygraf považovaný za jediný usvedčujúci dôkaz. Na Slovensku máme zatiaľ iba jedno uznesenie Najvyššieho súdu, ktoré však nie je zjednocujúcim stanoviskom. Senát v prípade z 30. júla 2002 rozhodol, že výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe nemožno použiť ako dôkaz.
Na chýbajúcu legislatívu v tejto oblasti poukazuje aj advokát dvoch obvinených v kauze Cervanová Allan Böhm. Ani jeden z nich sa ku skutku nikdy nepriznal. Pripomína zároveň, že jeden z ďalších obvinených sa už od roku 1981 vehementne dožaduje testu na detektore lži. Neúspešne.
Böhm hovorí: „Ak by som sa v mene svojich klientov dožadoval použitia polygrafu, slovenský súd nebude reagovať, pretože nepoznám normu, na akú by som sa mal odvolať. Okrem toho, moji klienti sa dožadujú odberu vzorky DNA a porovnania so vzorkami, ktoré sa možno našli u obete a s veľkou pravdepodobnosťou sa ešte nachádzajú v laboratóriách v Prahe. Čo na to súd? Ten sa iba usmieva a ignoruje to. DNA je pritom klasický exaktný dôkazný prostriedok.“ Podľa neho by detektor lži mohol výrazne pomôcť nielen pri overení pravdivosti tvrdení obvinených, ale aj svedkov, pretože po roku 1990 všetci svoje predchádzajúce výpovede odvolali a tvrdili, že k nim boli donútení – psychickým a niektorí aj fyzickým nátlakom.

.presnosť na 95 percent
Aká je prax v zahraničí? Najvyšší súd Spojených štátov musí ešte rozhodnúť o prípustnosti polygrafu ako dôkazu. V jednom rozhodnutí povedal, že polygrafické testy môžu zasahovať do 5. dodatku Ústavy (prípad Schmerber vs. Kalifornia, 1966). V niektorých súdnych systémoch v USA je absolútny zákaz prípustnosti polygrafických výsledkov ako dôkazu. Tretina štátov únie neprijíma polygraf ako dôkaz, pričom vychádzajú z prípadu Frye vs. USA z roku 1923, keď panovala obava, že porota by bola natoľko zaujatá, že by okrem tohto nebrala do úvahy žiadne iné dôkazy. Odvtedy sa však technológia polygrafu radikálne zdokonalila, v 90. rokoch nahradili analógové vyhodnocovanie s pomocou „ceruzky a papiera“ stále výkonnejšie počítače s kvalitnejším softvérom.
Americká polygrafická asociácia (APA), ktorá združuje viac ako 3200 examinátorov (odborne spôsobilých skúšajúcich) a je teda najväčšou organizáciou svojho druhu na svete, zverejnila výskumné štúdie, ktoré sa týkajú spoľahlivosti testovania na polygrafe. Je k dispozícii 80 výskumných projektov, ktorých výsledky sú publikované od roku 1980. Počas tohto výskumu sa preverili výsledky 6380 polygrafických testov. Výskumníci uskutočnili 12 štúdií o platnosti polygrafických vyšetrení priamo v praxi, takisto sa použili výsledky z 2174 prípadov praktického testovania, pričom priemerná presnosť všetkých výsledkov bola 98 percent. Iné štúdie uvádzajú presnosť 92 percent, odborníci sa však ustálili na čísle 95 percent.
„V štúdiách vykonaných v USA sa vo vede za kritérium spoľahlivosti akejkoľvek metódy považuje štatistická významnosť, teda číslo spoľahlivosti 95 percent a viac. Polygraf toto kritérium splnil vo viac ako 200 štúdiách,“ uvádza Coffey.

.ako funguje detektor lži
Samotný termín polygraf v preklade znamená „viac grafov, viac kriviek“. Tento názov sa podľa APA vzťahuje na spôsob, akým sa súčasne zaznamenávajú vybrané fyziologické aktivity. Polygrafický prístroj zbiera fyziologické dáta z najmenej troch systémov v ľudskom tele. Na hrudník a brucho testovaného subjektu sa pripevnia gumové hadice, ktoré zaznamenávajú respiračnú aktivitu. Na prsty sa upevnia dve malé kovové doštičky, ktoré monitorujú aktivitu potných žliaz. Ďalej sa upevňuje na telo subjektu manžeta, ktorá sníma krvný tlak a kardiovaskulárnu aktivitu.
Typický polygrafický test pozostáva z takzvaného predtestu, fázy získavania chartov (kriviek, diagramov) a fázy analýzy dát získaných počas testu. V predtestovej fáze examinátor vyplní požadované dokumenty a porozpráva sa so skúšaným subjektom o teste. Prediskutuje otázky, ktoré sa bude pýtať, a oboznámi skúšaného s testovacím postupom. Vo fáze zberu dát vytvorí niekoľko polygrafických chartov, diagramov. Potom ich analyzuje a vytvorí si názor vzhľadom na pravdovravnosť osoby, ktorá podstúpila test. Dôležité je, že polygraf neobsahuje analýzu fyziológie, ktorá súvisí s hlasom. Nástroje, ktoré nahrávajú hlas a snímajú stres v hlase, nemožno považovať za polygraf a ich spoľahlivosť nie je vedecky preukázaná.
Zástancovia a odporcovia tejto metódy sa často sporia o to, akým spôsobom sa získané údaje vyhodnocujú. Kritici, ktorí nerozumejú technike polygrafického testovania, občas klasifikujú nerozhodnuteľné výsledky testov ako chyby. To je však výsledok, keď sa nevie posúdiť, či subjekt hovorí pravdu, alebo klame. V reálnom živote to znamená, že examinátor nie je schopný poskytnúť definitívnu diagnózu. V takýchto prípadoch sa obvykle realizuje ďalší test. Ako mimoriadne dôležité kritérium vedeckej presnosti polygrafu Coffey označuje opakovateľnosť. Zdôrazňuje, že v prípade akýchkoľvek pochybností o prípadnom výsledku jeho testu odsúdených v kauze Cervanová môžu diagramy vyhodnotiť jeho slovenskí študenti.

.telo neoklameme
Častým argumentom odporcov tejto metódy je, že hoci polygrafická technika je mimoriadne presná, nie je bez chýb. Tie môžu byť spôsobené nedostatočnou prípravou subjektu na test alebo zlou interpretáciou fyziologických dát. Chyby sa väčšinou označujú ako falošne pozitívne alebo falošne negatívne. Práve preto je nesmierne dôležitou zásada opakovateľnosti a overiteľnosti. Ďalšou garanciou nestrannosti je aplikácia vysokovýkonných počítačov a rozsiahlych databáz testov, ktoré sa porovnávajú. Examinátori používajú štandardné niekoľkostupňové vyhodnotenie pomocou počítačových softvérov, pričom najstarší z nich – grandfather sotware – bol vďaka financovaniu vládou USA v roku 1992 vyvinutý na najlepšom pracovisku svojho druhu, v laboratóriách aplikovanej fyziky na Univerzite Johna Hopkinsa. V súčasnosti sa používa jeho verzia 5.5.
Examinátor nekladie žiadne rafinované ani komplikované otázky. Naopak, otázky sú vopred známe, sú jednoduché a skúšaný sa zaviaže, že bude odpovedať áno alebo nie. Samotnému testu predchádza menší test, v ktorom sa zistí schopnosť danej osoby spracovať informácie a podstúpiť detektor lži. Najvážnejšie riziko – že testovaný oklame detektor lži konzistentnou teóriou, ktorej uverí, aj keď je v rozpore s realitou – hodnotí primár psychiatrie z Trenčína Jozef Hašto. „Sú známe prípady vytesnenia, v rámci obranných mechanizmov, keď to má človek vo vedomí „poskladané“ inak, ako sa to stalo v skutočnosti. Lenže všeobecne platí, že vždy má v sebe uloženú aj pamäťovú stopu, ako sa to naozaj stalo a pri správnom podnetovom slove alebo vyjadrení vo vete sa to síce v jeho vedomí nasmeruje na konštrukciu, súčasne sa však prejaví aj telesná vegetatívna reakcia, ktorá zodpovedá vytesnenej pravde,“ uvádza pre .týždeň s tým, že detektor lži neslúži ako nespochybniteľný dôkaz.
Vkauze Cervanová by použitie detektora lži mohlo priniesť zásadný posun. .týždeň sa preto bude tejto téme intenzívne venovať.

 

 

 

Mal som vážne pochybnosti
JOZEF MAJCHRÁK

 

Rozhovor s českým ombudsmanom a bývalým predsedom federálneho Najvyššieho súdu Otakarom Motejlom.

.ako ste sa dostali k prípadu Cervanová?
V priebehu procesu som bol v kontakte s rodinnými príslušníkmi niektorých obvinených, ktorí ma žiadali o priamu obhajobu. Tú som z dôvodu vzdialenosti medzi Prahou a Bratislavou, kde prebiehalo vyšetrovanie, odmietol. Keď však bol vynesený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, rodiny obvinených sa na mňa opäť obrátili s akousi výčitkou, že som sa v celej veci neangažoval. S vedomím istej morálnej zodpovednosti som sa teda spojil s niektorými advokátmi obvinených. A po tom, čo som aj ja dospel k záveru, že rozsudok nemusí zodpovedať pravidlám hry, som v spolupráci s nimi vytvoril akýsi nekonvenčný model spoločného podania obhajcov, ktorí v procese pôsobili. V ich mene, a teda nie v mene obvinených – hoci s ich súhlasom – sme vypracovali sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú sme predložili generálnemu prokurátorovi. Nevystupovali sme ako obhajcovia konkrétnych obvinených, ale ako občania, ktorí poznajú právo a sú oboznámení s obsahom spisu.

.aké boli najväčšie nedostatky vyšetrovania?
Z môjho pohľadu to bolo najmä to, že celý výrok o vine stál iba na priznaniach obvinených, ktoré však boli následne odvolané. To je všeobecne veľký problém trestného procesu. V našich podmienkach sa opakovane preukázalo, že priznanie samo osebe nemusí byť správnym dôkazom, hoci staré teórie tvrdili, že je to ten najperfektnejší dôkaz. Po skúsenostiach z 50. rokov bola dokonca v našom trestnom práve prijatá zásada, že samotné priznanie nemusí byť postačujúcim dôkazom a súd má skúmať aj ďalšie skutočnosti. Väčšina ostatných dôkazov v tomto prípade bola neurčitá a nepresvedčivá. Mám na mysli najmä výpoveď doktorky Vozárovej a rodiny Turčanovej.

.obžalovaní neskôr hovorili, že boli k priznaniam donútení…
Zo spisu, samozrejme, nič také nevyplývalo. Bol som v tom čase v kontakte iba s jedným z obvinených, ktorý fyzickým násilím neargumentoval. Nezdalo sa mi však celkom v poriadku, že prvé priznanie tento obvinený urobil bez prítomnosti obhajcu, v situácii, keď mu bol doručený list od rodiny, ktorý mu odovzdal vyšetrovateľ. To mohlo naznačovať určité psychické ovplyvňovanie výpovede.

.cítili ste počas práce politický tlak?
Nie. S prípadom som prišiel do kontaktu až na konci 80. rokov a vtedy už žiadny politický tlak nebol.

.mohlo obvinenie zapadať do nejakého dobového scenára?
Nič také nemôžem tvrdiť. Faktom však je, že v 80. rokoch existovala iniciatíva niektorých predstaviteľov režimu, špeciálne Husáka, tvrdo trestať nemravné konanie straníckych špičiek. Príkladom sú stíhania vtedajšieho generálneho riaditeľa Škody Mladá Boleslav, riaditeľa Dopravného podniku mesta Prahy či prípad Babinský. Z tohto pohľadu mohol proces zapadnúť do tejto schémy. Niektorí príbuzní obvinených sa počas režimu výrazne angažovali, najmä v ekonomickej oblasti.

.sledovali ste potom priebeh procesu na Slovensku?
Už len ojedinele, prostredníctvom médií.

.slovenský Najvyšší súd potvrdil vinu obžalovaných a niektorým z nich dokonca ešte zvýšil tresty…
Neprislúcha mi to komentovať. Aj keď to rozhodnutie – teraz to poviem cynicky – je zaujímavé. Väčší časový odstup od spáchania skutku býva totiž v súčasnej súdnej praxi skôr argumentom pre miernejší trest, pretože sa oslabuje prvok preventívnej funkcie trestu. Najmä ak sa obvinení správajú slušne. V tomto smere ma teda sprísnenie trestu trochu prekvapilo. Aj keď nemôžem posúdiť, či zo strany obvinených nedošlo k nejakému problematickému konaniu.

.najvyšší súd sa odmietol zaoberať niektorými novými dôkazmi. Je to obvyklé?
Je to nesporne jeho právo. Musíme pripustiť, že súd si môže vymedziť rozsah dokazovania. Ak má k dispozícii dostatok dôkazov na rozhodnutie, nie je predpis, ktorý by mu ukladal, aby sa zaoberal ďalšími dôkazmi. Neustále dovolávanie sa ďalších dôkazov by mohlo mať za následok, že by sa proces nemusel skončiť nikdy. Je to teda zodpovednosť súdu.

.v odôvodnení rozsudku je aj pasáž, ktorá sa týka rozhodovania federálneho Najvyššieho súdu v roku 1990 a ktorá poukazuje na to, že viacerí aktéri pôsobili predtým v procese na strane obhajoby. Zrejme tým mysleli vás ako vtedajšieho predsedu súdu a Tibora Böhma ako generálneho prokurátora…
To odmietam. Celý prípad vtedy Najvyššiemu súdu prislúchal podľa zákona. Ak by som sa chcel vo veci angažovať, tak mi nikto nemohol zabrániť, aby som sa stal členom príslušného senátu, ktorý vo veci rozhodoval. To som však rozhodne odmietol. Doktor Böhm celú vec na prokuratúre zdedil a konal.
.trúfate si povedať názor o vine odsúdených?
To je ťažké. V čase, keď som sa prípadom profesionálne zaoberal, som mal vážne pochybnosti o tom, či sa obvinení tohto skutku dopustili. Len preto som sa v celej veci angažoval. K tomu, čo nasledovalo neskôr, k novým dôkazom a skutočnostiam, ktoré sa mohli objaviť, sa však už nemôžem vyjadriť.

 

 

.týždeň 46/2007

 

O psoch a ľuďoch

 

Využívanie psov pri vyšetrovaní zločinov má veľmi dlhú históriu. Používajú sa najmä na stopovanie, ale dokážu rozpoznať aj to, či nejaký konkrétny človek prišiel do styku s nejakou konkrétnou vecou. To však vedia len niektoré psy a len niekedy.

 

Psí čuch dokáže občas až neskutočné veci. Špeciálne plemeno bloodhound vie podať výkony, ktoré vyzerajú skoro ako zázraky – napríklad vystopovať konštruktéra bomby aj po jej vybuchnutí. V experimentoch R. Stockhama dokázali tieto psy správne určiť konštruktéra vybuchnutej bomby v 53 prípadoch z 80 (Forensic Science Communications, 6/4, 2004).
Pri takýchto schopnostiach by sme asi očakávali, že psy dokážu pomerne spoľahlivo rozpoznať čuchom predmet, s ktorým prišiel nejaký človek v minulosti do styku. V tejto otázke je však vedecká komunita prekvapujúco zdržanlivá. V mnohých krajinách sa rozpoznávanie pachových stôp psami používalo vo veľkom v 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia, v skutočnosti to však nemalo status naozajstnej vedeckej metódy. Seriózne testy spoľahlivosti sa začali robiť vo väčšom meradle až v 90. rokoch a neviedli k príliš pôsobivým výsledkom. Holandské výskumy G. Schoona ukázali, že  úspešnosť psov pri identifikácii predmetu držaného predtým v ruke pokusnou osobou je len okolo 30 percent (Journal of Forensic Sciences, 43/1, 1998).
To však ešte neznamená, že ide o celkom nespoľahlivú metódu. Pri použití špeciálne trénovaných psov plemena bloodhound, ktoré majú asi 60-krát lepší čuch ako nemecké ovčiaky, sa jej úspešnosť môže výrazne zlepšiť. V každom prípade ide o otvorenú otázku, na ktorej sa ešte stále pracuje.
Okrem skúmania spoľahlivosti rozoznávania ľudských pachov psami prebieha neustále aj výskum pôvodu ľudského pachu a jeho individuálnych charakteristík. Je zaujímavé, že o týchto veciach vieme pomerne málo. Existuje napríklad niekoľko teórií pôvodu individuálneho ľudského pachu, ale ani jedna z nich nie je všeobecne prijatá. Vieme veľa o tom, čím je náš pach ovplyvňovaný, od genetiky cez diétu až po prostredie, ale naše porozumenie všetkým týmto vplyvom je ešte stále veľmi neúplné. Vieme tiež, ktoré chemické látky tvoria podstatné ingrediencie nášho pachu, ale aj tu máme veľké medzery. Psy a komáre vedia rozoznávať v našom pachu detaily, na ktoré sú naše analytické metódy zatiaľ krátke. A keďže výcvik komárov je pomerne náročný, sú psy predsa len tým najlepším, čo máme na rozoznávanie pachov k dispozícii.

 

.rifle
V prípade Cervanová použili vyšetrovatelia a prokuratúra výsledky pachovej skúšky na usvedčenie obžalovaných. Vzhľadom na nepríliš veľkú spoľahlivosť tejto metódy (spomínanú v predchádzajúcich odsekoch), ako aj vzhľadom na nie príliš veľkú spoľahlivosť vyšetrovateľov a prokuratúry pri posudzovaní vedeckých faktov (spomínanú v predchádzajúcich článkoch) sa dá očakávať, že z informácie o týchto pachových skúškach nám toho veľa neprezradia. Ale opak je pravdou.
Keď na súdnom pojednávaní „korunná“ svedkyňa vyhlásila, že v deň zločinu nebola ani pri únose, ani pri znásilnení, ani pri vražde Ľudmily Cervanovej, prokurátorovi sa takmer zrútila celá prácne vybudovaná stavba. Potreboval silou-mocou niečo, čo by aspoň čiastočne vykompenzovalo túto neočakávanú stratu, takže sa rozhodol vyrukovať s pachovými skúškami, ktoré pôvodne v obžalobe vôbec nefigurovali.
A tak sa pred súd dostala písomná správa Miroslava Rožnovského, podľa ktorej pes na základe takzvaných pachových konzerv identifikoval pachové stopy Miloša Kocúra a Romana Brázdu na nohaviciach Ľudmily Cervanovej. Svedok na pojednávaní nebol, a tak mu obhajoba nemohla položiť niektoré celkom prirodzené otázky. Napríklad, aký certifikát má na vykonávanie takejto expertízy a ako vlastne celá expertíza prebehla.  Alebo – a to by bola oveľa zaujímavejšia otázka – odkiaľ sa vzali nohavice Ľudmily Cervanovej, ktorej telo sa našlo od pása nadol vyzlečené.
Senát odvolacieho súdu v roku 1983 už odpoveď poznal. Vedel, že išlo o rifle, ktoré sa našli po čine v skrini Ľudmily Cervanovej v jej internátnej izbe. Boli to teda nohavice, ktoré Cervanová v osudný večer na sebe nemala a pachové stopy dvoch obžalovaných sa na ne nemali ako dostať. Odvolací súd sa preto rozhodol pachové stopy ako dôkaz odmietnuť. Ale to bola škoda. Veď išlo predsa o úplne jasný dôkaz. Pachové skúšky vypovedali o páchateľoch celkom jednoznačne. Akurát, že nie o páchateľoch vraždy Ľudmily Cervanovej, ale o páchateľoch celkom iného trestného činu.

 

.tričko-pulóver a blúza
To však ešte nie je o pachových skúškach všetko. Ďalší famózny kúsok predviedli vyšetrovatelia a prokurátor v prípade korunnej svedkyne, ktorú obžalovali z dvojnásobného krivého svedectva. Prečo dvojnásobného? Nuž, to bolo takto:
Keď Vieru Zimákovú-Vozárovú zadržali po n-tý raz v júni roku 1981, dostali z nej počas dvoch dní „spontánne“ svedectvo o únose, znásilnení a vražde spáchaných pred piatimi rokmi dňa 9. 7. 1976. Na základe tohto svedectva ju pustili späť k jej dojčenému dieťaťu. O štyri mesiace však prišla s dôkazom, že v inkriminovaný deň nemohla byť v Bratislave. Tým dôkazom bolo potvrdenie jej účasti na splave Hrona vydané Lekárskou fakultou UK. Toto potvrdenie odovzdala vyšetrovateľom a oznámila im, že alibi jej môže potvrdiť tridsať svedkov.
Vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor to kvalifikovali ako krivé svedectvo, takže ju na tri týždne zavreli a späť k dieťaťu ju pustili, až keď súhlasila s takouto geniálnou myšlienkou: bola síce na splave, ale v onen deň sa večer nebadane vytratila, stopom sa odviezla vyše 150 km do Bratislavy, kde sa zúčastnila diskotéky, únosu, hromadného znásilnenia, vraždy, a potom rýchlo autom späť na splav, aby ráno bola v stane ako keby nič. Túto donebavolajúcu absurdnosť potom poctivo potvrdila vo všetkých fázach prípravného konania. To, že zo splavu nikam neodišla, opäť zopakovala až priamo na súdnom pojednávaní a s najväčšou pravdepodobnosťou tým zachránila tri alebo štyri ľudské životy. Bez jej „korunného“ svedectva totiž prokurátor a sudcovia zas až tak vysoko rúbať nemohli. Nuž a táto jej výpoveď pred súdom bola kvalifikovaná ako druhé krivé svedectvo.
Vo februári nasledujúceho roku ju obvodný súd v Bratislave odsúdil na dva a pol roka, proti čomu sa odvolala. Obžaloba sa zrejme obávala, že odvolací súd by sa mohol zaujímať o to, prečo sa v prvom „spontánnom“ svedectve nevyskytuje ani len zmienka o splave a namiesto toho je tam množstvo detailov, ktoré nezmyselnej verzii s nočným výletom zo splavu do Bratislavy a späť úplne odporujú. A tak sa prokurátor rozhodol priniesť celkom nový materiálny dôkaz, ktorý sa v prvostupňovom pojednávaní vôbec neobjavil.
Reč je, samozrejme, o pachovej skúške. Príslušná pasáž z uznesenia mestského súdu v Bratislave z 6. 4.1983 stojí za doslovný citát: „Rovnako i pachová totožnosť zistená u obžalovanej Vozárovej s pachmi trička – pulóvra a blúzy zavraždenej Ľ. Cervanovej svedčia o tom, že obžalovaná s touto v styku bola a teda že v dňoch 6.10.1981 a 23. 8.1982 vypovedala ako svedkyňa krivo.“
Takže moment. Telo Ľudmily Cervanovej naozaj našli oblečené v blúze a pulóvri. To však  znamená, že v procese s údajnými vrahmi boli vyšetrovatelia odkázaní na porovnávanie pachových stôp z riflí, ktoré na mieste činu určite neboli, a v procese s údajnou krivou svedkyňou mali zrazu k dispozícii šaty, v ktorých našli telo. To ako ide dohromady? Čo za hru to hrali vyšetrovatelia a prokuratúra? Niečo smrdí v štáte slovenskom. A veruže netreba psov na to, aby sme zdroj toho smradu celkom jednoznačne identifikovali.
.martin Mojžiš

 

 

Pre bystré hlavy:

.pri vyšetrovaní v roku 1976 bol hlavným podozrivým z únosu a vraždy Ľudmily Cervanovej Ján Hrmo. Čo myslíte, čo hovorili pachové skúšky v jeho prípade?
(Správna odpoveď: Správa ZNB hl. m. Bratislavy a Zs. Kraja, číslo VB-689/10-1976 zo dňa 28. 9. 1976 o Jánovi Hrmovi a ďalších dvoch obvinených hovorí: „Ďalej im boli odňaté pachové stopy a porovnané s pachovými stopami zaistenými na veciach nájdených v okolí miesta činu vraždy Cervanovej. Ako služobný pes na SVB Bratislava, tak i dvaja služobní psi na SVB Brno potvrdzujú zhodnosť pachových stôp so stopami odňatými Jánovi Hrmovi.“ V kauze Cervanová platilo od samého začiatku, že kto chce človeka biť, psa si nájde.)

.čo vyplýva z predpokladu, že Viera Zimáková-Vozárová hovorí pravdu a zo splavu sa nevzdialila?

(Správna odpoveď: Z tohto predpokladu vyplýva, že sa buď zbláznila a celú konštrukciu s odchodom z Revíšťskeho Podzámčia do Bratislavy a späť si vymyslela, čím sa nesmierne poškodila, alebo že jej túto konštrukciu nanútili vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor, čím spáchali niekoľko mimoriadne závažných trestných činov. A keď už sme menovali obžalovaných, hádam bude správne menovať aj druhú stranu. Za všetkých spomeňme aspoň vyšetrovateľa Vladimíra Lamačku a prokurátora Milana Valašíka.)

.podľa rozsudku z 23. 2. 1983 prejavila Viera Zimáková-Vozárová „charakterové narušenie a slabé morálne kvality“. Je to výstižná charakteristika tejto ženy?
(Správna odpoveď: S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je to úplne nesprávna charakteristika. Pani Viera Zimáková-Vozárová  ukázala taký pevný charakter a také silné morálne kvality, aké sa vidia len zriedka. Urobila niečo, čo by väčšina z nás nikdy nedokázala. A za to si zaslúži skutočnú úctu a vďaku. Nielen tých siedmich Nitranov – nás všetkých.

 

 

.týždeň 47/2007

 

Popperov princíp

 

Podľa Karla Poppera veríme vedeckým teóriám nie preto, lebo sa nedajú vyvrátiť, ale práve preto, že sa aspoň v princípe vyvrátiť dajú. To, čo sa ani v princípe vyvrátiť nedá, nie je podľa Poppera teória, ale dogma.

 

Popperov princíp však neplatí len vo vede. Všade tam, kde nás zaujíma skutočná pravda o materiálnom svete, by sme mali byť pripravení opustiť svoje presvedčenie, ak začne príliš zjavne odporovať faktom.
Preto ak sme aj na základe mnohých materiálnych dôkazov presvedčení o nevine siedmich Nitranov odsúdených v kauze Cervanová (pozri predchádzajúce časti tejto série), nemali by sme ignorovať to, čo svedčí v ich neprospech. Práve tieto veci totiž majú potenciál vyvrátiť naše presvedčenie, a tak by sme ich mali čo najpoctivejšie preskúmať.
V neprospech siedmich Nitranov svedčia najmä svedecké výpovede a priznania. Je pravda, že drvivú väčšinu z nich dotyční odvolali, ale to nemusí byť pre nás smerodajné. Ak totiž niekto niečo dosvedčí či prizná a neskôr tvrdí, že bol k tomu donútený intenzívnym psychickým a neraz aj fyzickým nátlakom, tak mu veriť môžeme, ale aj nemusíme.
V otázke nátlaku sú v zásade tri možnosti:
Svedectvá aj priznania boli získané bez nátlaku a tvrdenia o nátlaku sú účelové lži.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom určitého nátlaku, ale zodpovedajú pravde.
Svedectvá a priznania boli získané pod vplyvom nátlaku a pravde nezodpovedajú.

Ak je niektorá z týchto hypotéz pre nás dogmou, niet sa ďalej o čom baviť. Ak to dogmy nie sú, mala by existovať aspoň teoretická možnosť ich vyvrátenia. Poďme sa teda pozrieť na fakty, ktoré majú potenciál tieto hypotézy vyvrátiť.

 

.prvá hypotéza
Prvú možnosť by mohli najlepšie vyvrátiť tí svedkovia, ktorí svedčili proti obžalovaným a svoje výpovede v podstatných bodoch nikdy neodvolali. Ak by aj oni potvrdili, že bol na nich pri výsluchoch vyvíjaný nátlak, prvou hypotézou by to dosť otriaslo. Takíto ľudia totiž nemajú ani najmenší dôvod čo i len naznačovať, že boli k svedectvám nútení. No ale existujú takí svedkovia?
Ľudmilu Cervanovú uniesli večer dňa 9. 7. 1976 cestou z diskotéky v Mlynskej doline. Prítomnosť siedmich Nitranov na tejto diskotéke potvrdili v predbežnom konaní v roku 1981 najmä svedkovia Viera Zimáková-Vozárová, Vladimír Varga, Jozef Škrobánek a Igor Urbánek. Na súdnom pojednávaní v roku 1982 Viera Zimáková-Vozárová svoje svedectvo v plnom rozsahu odvolala, Vladimír Varga ešte pred procesom emigroval do Švajčiarska, odkiaľ okamžite napísal list, v ktorom všetky svoje výpovede označil za vynútené klamstvá. Dvaja zostávajúci hlavní svedkovia tvrdili aj na súde v roku 1982, že všetkých obžalovaných videli na diskotéke.
Na súdnom pojednávaní v roku 2003 však už Jozef Škrobánek tvrdil, že na diskotéke videl len Andrášika, Dúbravického, Beďača a Kocúra. O zvyšných troch Nitranoch vypovedal, že vyšetrovatelia mu pred rokom 1982 jednoducho podsúvali aj ďalšie fotografie: „Tak sa do tej skupiny ľudí dostal aj Lachman, ktorého som v živote nevidel, Čerman, ktorého som nepoznal, Brázda, ktorého som nikdy predtým nevidel. Pokiaľ som si neosvojil mená, ktoré bolo treba nadiktovať – dostať do zápisnice, stále mi ich podkladali. Pokiaľ som tam tie mená nedostal, tak mi tú zápisnicu vlastne nedali podpísať.“
Hypotézu o úplne čistom postupe vyšetrovateľov a prokuratúry môžeme hádam opustiť.

.druhá hypotéza
Máme tu teda druhú hypotézu, že vyšetrovatelia nezaobchádzali so svedkami a obvinenými práve v rukavičkách, ale že to zas až tak nevadí, pretože obvinení boli naozaj vinní. V takom prípade by bolo podstatné to, že Škrobánek umožnil usvedčiť páchateľov a nie to, že ho vyšetrovatelia zastrašovali, že mu nadávali do hajzľov, keď neodpovedal tak, ako to od neho očakávali, alebo že dostal pri výsluchu facku (všetko podľa jeho výpovede z roku 2003). Pre väčšinu priaznivcov druhej hypotézy to budú síce poľutovaniahodné, ale nie príliš dôležité detaily.
Čo by mohlo vyvrátiť takýto pohľad? Možno nejaký svedok, ktorý by presvedčivo dokázal, že Škrobánek v roku 1982 klamal (alebo sa prinajmenšom veľmi mýlil) nielen v prípade Lachmana, Čermana a Brázdu, ale aj v prípade ostatných odsúdených. No ale existujú takí svedkovia?
Takých svedkov existuje okolo stovky, medzi nimi aj sám Jozef  Škrobánek. Ten totiž nevypovedal k prípadu Cervanová len v rokoch 1982 či 2003, ale aj v roku 1976, pár dní po čine. Jeho výpoveď z 20. 7. 1976 má  necelých desať riadkov a nespomína v nej nikoho zo siedmich Nitranov. O Ľudmile Cervanovej explicitne uviedol, že ju na diskotéke nevidel. Pri masívnom policajnom vyšetrovaní prítomnosti ľudí na diskotéke neuviedol v roku 1976 Škrobánek ani jedného z ľudí, ktorých tak suverénne usvedčoval v roku 1981. A nielen on, neuviedol ich nikto z ďalších okolo sto účastníkov diskotéky. Nikto, ani jeden-jediný človek.
O čom teda svedčí Škrobánkova výpoveď z 15. 6.1981, v ktorej na šiestich husto popísaných stranách opisuje množstvo podrobností vrátane toho, kto kedy volal Cervanovú do tanca, koho ona odmietla, ako sa o ňu v jej prítomnosti pobil Kocúr s Urbánkom a tak ďalej? A o čom svedčí výpoveď Urbánka (ktorého v roku 1976 tiež nikto na diskotéke nevidel), ktorý dodnes tvrdí, že mu Cervanovú uniesli priamo z rúk, pričom všetci priami svedkovia únosu tvrdili v roku 1976, že unesená išla celkom určite sama? Nuž, asi svedčia o tom, že výpovede hlavných svedkov obžaloby nie sú pravdivé ani zamak. A tak nám asi neostáva nič iné, ako definitívne sa rozlúčiť aj s druhou hypotézou.

 

.tretia hypotéza
To nás privádza k tretej hypotéze, podľa ktorej sú odsúdení Nitrania nevinní. Čo by  mohlo vyvrátiť túto hypotézu? Nuž napríklad to, keby niekto dokázal, že také falošné a obludné obvinenia, či dokonca priznania, sa z ľudí vynútiť jednoducho nedajú.
Štefan Michálik, predsedu senátu Najvyššieho súdu SR, napísal do rozsudku v roku 2006 toto: „Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa všetci obžalovaní priznali k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak.“
Nuž, logika asi nebude najsilnejšou stránkou sudcu Michálika. Nátlak môže mať totiž rôzne formy a intenzitu. Na Škrobánka možno stačila rekonštrukcia diskotéky, ktorú opísal na pojednávaní v roku 2003: „Akoby nás zmanipulovávali do určitého postavenia, ktoré im čiastočne vyhovovalo. Ja som sa napríklad dozvedel, že som sedel na okne vedľa poškodenej Cervanovej. Je pravda, že som sedel na okne, ale v živote som Cervanovú nevidel. Pri tej rekonštrukcii som sa dozvedel, že som mal byť nejaký svedok, ktorý dve hodiny pri Cervanovej sedel.“
Aký signál vyslala Škrobánkovi táto rekonštrukcia? Ak by trval na tom, že Cervanovú nevidel, mohol sa z neho okamžite stať podozrivý číslo jedna. Niekomu stačí na spoluprácu už takáto relatívne jemná hrozba (s jemnou vyhliadkou trestu smrti). Inde bol nátlak oveľa brutálnejší, ako napríklad v prípade Viery Zimákovej-Vozárovej, a napriek tomu nebol v konečnom dôsledku účinný.
Stále však zostáva otvorená otázka, či je možné niekoho donútiť k falošnému priznaniu ťažkého zločinu a dokonca aj k otrasným vzájomným obviňovaniam pri konfrontáciách. Nuž, možno sa aj to dá, ak sa siahne po vhodných metódach, napríklad po nátlaku vyvíjanom prostredníctvom spoluväzňov vo vyšetrovacej väzbe. V tejto súvislosti spomeňme aspoň istého Janžetiča a Fagana.
Gejza Dobrotka,  psychológ, ktorý v roku 1981 odporučil pre štyroch zo siedmich Nitranov tresty smrti z dôvodov zlej sociálnej prognózy (neskôr lakonicky pripustil, že sa zmýlil) vyhlásil pred súdom v roku 1993 o Janžetičovi toto: „Tohto svedka som ani nebral do úvahy  a o tom, že bol nasadený, som sa dozvedel od policajtov, ktorým som to vytkol. Vedel som, že takto nasadený okrem Janžetiča bol ešte jeden, ktorý bol sadista. Myslím, že išlo o svedka Fagana.“
Takže sadista. Myslím, že tretiu hypotézu sa nám vyvrátiť nepodarilo. Napriek tomu, že nám pomáhal génius Michálik.


Pre bystré hlavy

.ako je možné, že slovenské súdy Nitranov opakovane odsúdili? Prečo nebrali do úvahy fakt, že na diskotéke obžalovaných a hlavných svedkov nikto nevidel?
(Správna odpoveď: Až do roku 2004 bol vyšetrovací spis z roku 1976 „stratený“ a súdy sa s ním preto nemohli oboznámiť. Touto časťou vyšetrovacieho spisu, ktorá sa napokon našla v levočskom archíve, sa mohol zaoberať až senát Najvyššieho súdu SR v roku 2006. A ten sa rozhodol, že sa ňou zaoberať nebude – jednoducho nebude a basta.)

.ako je možné, že súdy v rokoch 2004 a 2006 brali do úvahy Škrobánkovo svedectvo z roku 1982 napriek informáciám o zmanipulovanom vyšetrovaní, ktoré týmto súdom poskytol?
(Správna odpoveď: Súdy dospeli po preskúmaní Škrobánkovej výpovede o priebehu výsluchov v prípravnom konaní pred rokom 1982 k názoru, že „výpovede boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom“. Škrobánkovo nové svedectvo hodnotili ako účelové, respektíve vykonané pod tlakom médií v snahe pomôcť obžalovaným. Takže tak. No, ale aspoň máme predstavu o tom, čo považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za zákonný výsluch.)

.martin Mojžiš

 

 

 

.týždeň 48/2007

 

Korelácie

 

Máločo pohlo verejnou mienkou v prípade Cervanová tak výrazne, ako výsledky z detektora lži. V našom právnom systéme síce nemajú tieto výsledky nijakú dôkaznú silu, to im však neuberá na schopnosti odhaľovať pravdu.

 

Testu na detektore lži sa podrobili pred necelým rokom štyria zo siedmich odsúdených Nitranov. Zvyšní traja to urobiť nemohli. Dvaja boli v tom čase vo väzení a ich žiadosti, aby im bol test umožnený aj vo väzbe, príslušné orgány nevyhoveli. Nuž a posledný z odsúdených trpí vážnou duševnou chorobou, ktorá u neho prepukla počas (a pravdepodobne v dôsledku) výsluchov začiatkom osemdesiatych rokov.
Výsledky z detektora boli úplne jednoznačné – všetci štyria odsúdení hovoria pravdu, keď tvrdia, že so znásilnením či vraždou Ľudmily Cervanovej v roku 1976 nemali nič spoločné. Pri takomto jednoznačnom výsledku je zaujímavá už len jediná otázka: je polygraf, ľudovo nazývaný detektor lži, naozaj spoľahlivým prístrojom?

.fyziologické korelácie

Polygraf meria korelácie medzi ľudským myslením a fyziologickými funkciami – konkrétne činnosťou srdca, pľúc a potných žliaz. Človek odpovedá na jednoduché otázky, ktoré sú mu dopredu známe (čím je vylúčený moment prekvapenia) a detektor pritom sníma a zaznamenáva jeho tep a tlak, rytmus dýchania a intenzitu potenia (ktorá sa meria prostredníctvom zmien elektrickej vodivosti kože). Princíp polygrafu je celkom jednoduchý: niektoré naše fyziologické prejavy závisia od toho, či v danej chvíli hovoríme pravdu, alebo nie. A túto závislosť nie sme schopní regulovať vôľou.
Ide však o pomerne jemnú závislosť. Polygraf  nefunguje tak, že by aj pri najmenšej lži rozsvietil červenú blikajúcu žiarovku a spustil sirénu. Práca s polygrafom vyžaduje tréning a skúsenosti, a to jednak pre fázy výberu a kladenia otázok a jednak pre fázu vyhodnocovania získaných grafov. Bol človek, ktorý testoval štyroch Nitranov, dostatočne skúsený?
Nuž, reportérovi .týždňa Andrejovi Bánovi sa podarilo zohnať hádam najskúsenejšieho a najpovolanejšieho človeka, aký kedy na Slovensku s polygrafom pracoval (pozri .týždeň 9/2007). Patrick Coffey je americký odborník, ktorý školil pracovníkov Národného bezpečnostného úradu aj iných citlivých inštitúcií. Dokonca aj zarytí antiamerikanisti budú asi musieť pripustiť, že keď nechá vláda Slovenskej republiky školiť ľudí v takých významných inštitúciách nejakým Američanom, tak to zrejme nebude nedôveryhodný človek. Myslím, že z tohto hľadiska môžeme považovať výsledky za úplne spoľahlivé.
No dobre, ale je úplne spoľahlivá aj samotná metóda? Nie je. Podobne ako každý lekársky prístroj, a vlastne úplne každý merací prístroj, aj polygraf dáva výsledky len s určitou presnosťou. Sú prípady, keď sa na základe grafov nedá jasne určiť, či testovaná osoba hovorila pravdu, alebo nie. Dokonca – a to je oveľa vážnejšie – výsledky z polygrafu sú niekedy nesprávne. Stane sa, že pravda je vyhodnotená ako lož alebo lož ako pravda.
Seriózne výskumy spoľahlivosti polygrafu tieto skutočnosti, samozrejme, nezamlčujú. Naopak, snažia sa ich čo najpresnejšie kvantifikovať. Podľa mnohých výskumov sa počet prípadov, v ktorých sa človeku podarí oklamať detektor lži (človek klame a analýzou grafov sa na to nepríde), pohybuje na úrovni niekoľkých percent. Podľa pesimistických odhadov je to asi desať percent, my buďme ešte pesimistickejší a pripusťme, že je to až dvadsať percent.
To znamená, že ak aj človek prejde úspešne detektorom lži, pripúšťame s dvadsaťpercentnou pravdepodobnosťou, že klamal. Pri dvoch ľuďoch je pravdepodobnosť, že obaja detektor oklamali, štvorpercentná. A ak prešli detektorom štyria odsúdení, je pravdepodobnosť toho, že všetci štyria polygraf prekabátili, na úrovni jeden a pol promile.

 

 

.časové korelácie
Možnosť, že spomínaní štyria Nitrania spolu spáchali zločin, za ktorý boli odsúdení, a potom úspešne prešli detektorom lži, je teda veľmi nepravdepodobná. A to sme zámerne podcenili spoľahlivosť detektora, aby sme odsúdeným nenadržiavali.
Lenže čím nepravdepodobnejšia je táto možnosť, tým pravdepodobnejšia je možnosť, že ich odsúdenie bolo justičným omylom alebo dokonca justičným zločinom. Logika nás neúprosne vedie k záveru, že ak boli Nitrania nevinní, niekto im musel strašným spôsobom ublížiť. A ten niekto mohli byť zrejme len vyšetrovatelia, prokuratúra a súdy..
Existujú pre takéto závery aj nejaké ďalšie dôkazy? Výsledky polygrafu, skúmajúceho korelácie medzi hovorením pravdy či lži a fyziologickými prejavmi, sú u nás z právneho hľadiska irelevantné. Existujú aj nejaké právne relevantné dôkazy?
Áno. Existuje veľa takých dôkazov. Väčšina z nich sa nachádza – a to je možno trochu  prekvapujúce – priamo vo vyšetrovacom spise z rokov 1978 – 82. A skoro všetky tieto dôkazy majú formu časových korelácií medzi výpoveďami jednotlivých obvinených a svedkov.
Podrobné štúdium spisu totiž ukazuje, že obvinení aj svedkovia sa vo výpovediach dopúšťali nepochopiteľných nepresností. V opise toho, ako sa dostali na diskotéku, s kým sa tam bavili, akými autami sa presunuli z diskotéky do bytu, do ktorého bytu vlastne išli, ako sa čin odohral, kto bol pri ňom prítomný a v desiatkach ďalších zdanlivých drobností. Tieto detaily sa v ich výpovediach postupne spresňovali a – čo je úplne kľúčový fakt – spresňovali sa korelovane.
To znamená, že ak sa v určitom čase zmenil nejaký detail, začala sa táto zmena objavovať naraz vo viacerých výpovediach. Obvinení a svedkovia však navzájom o svojich výpovediach nevedeli, a preto je každá takáto korelácia veľmi nepravdepodobná. Teda, bola by veľmi nepravdepodobná, ak by výpovede boli naozaj nezávislé. Ak však boli výpovede režírované vyšetrovateľmi, pričom sa ich scenár podľa potrieb postupne spresňoval, potom sú takéto korelácie úplne prirodzené.
A prečo by bolo treba scenár spresňovať? Nuž, možno sa občas ukázalo, že v ňom niečo až príliš nesedí. Jeden príklad za všetky. V prvom „spontánnom priznaní“ Miloš Kocúr uviedol, že z Nitry do Bratislavy prišiel v osudný deň autom spolu s Romanom Brázdom, Milanom Andrášikom a Františkom Čermanom, a že oni štyria neskôr uniesli Cervanovú do bytu pod Slavínom. Keď potom z Andrášikových a Čermanových výpovedí vyplynulo, že v onen deň boli od rána dokázateľne v Bratislave, prestali sa títo dvaja objavovať v tej časti Kocúrovej výpovede, ktorá hovorila o presune z Nitry. Keď bol v niektorých výpovediach za miesto sexuálnych orgií označený Andrášikov a Čermanov podnájom v Prievoze, prestal sa v Kocúrových výpovediach objavovať byt pod Slavínom. Keď vysvitlo, že Andrášik s Čermanom v deň únosu a vraždy v Prievoze už dávno nebývali, začalo sa vo viacerých výpovediach objavovať, že sa do bytu dostali pomocou kľúča, ktorý pol roka predtým majiteľom nevrátili (mimochodom, majitelia tohto bytu si v ňom nevšimli nijaké stopy po pijanských a sexuálnych orgiách). Keď boli zhruba mesiac po Kocúrovom prvom „priznaní“ zatiahnutí do činu aj Dúbravický, Lachman a Beďač (ktorí dovtedy ako páchatelia nikde nefigurovali), začali sa všetci traja objavovať naraz vo viacerých  výpovediach. A tak ďalej, a tak ďalej.
Jednou zo záhad kauzy Cervanová je, že až dodnes si mnohí slušní ľudia myslia, že vyšetrovatelia odviedli v tomto prípade kvalitnú prácu. Nám sa, naopak, zdá, že odviedli fušerskú prácu a zanechali o nej výrazné svedectvo v podobe oficiálnych dokumentov. Domnievame sa, že ak by raz bolo vznesené trestné oznámenie týkajúce sa vyšetrovania kauzy Cervanová, o dôkazy by nebola núdza.
Mnohí slušní ľudia sú tiež dodnes presvedčení, že vyšetrovatelia a prokurátor nemohli mať dostatočne silný motív na také masívne zmanipulovanie vyšetrovania. Nuž, ľudská ctižiadosť dokáže niekedy neuveriteľné veci. Pre mladých ambicióznych policajtov a prokurátora znamenal prípad ostro sledovaný najvyššími straníckymi špičkami životnú výzvu. Úspech otváral možnosti skvelých kariér, neúspech ich neotváral, skôr naopak.
Nech si teda mnohí slušní ľudia myslia o možných motívoch komunistickej policajnej mašinérie čokoľvek, nám sa zdá, že vyšetrovatelia a prokurátor podľahli pokušeniu vyriešiť prípad za každú cenu. Ak svojej verzii skutočne verili (čo je však podľa nás možné, len ak boli veľmi hlúpi), potom sa azda dá s privretím obidvoch očí hovoriť o justičnom omyle. A ak jej neverili (čo je zas možné, len ak boli nekonečne cynickí), potom išlo celkom jednoznačne o justičný zločin toho najťažšieho kalibru.
.martin Mojžiš

Pre bystré hlavy

.dodnes mnohí slušní ľudia tvrdia, že monsterprocesy boli možné v päťdesiatych rokoch, ale v osemdesiatych rokoch si už niečo také nevedia predstaviť. O čom to svedčí?

Správna odpoveď: Svedčí to o ich slabej predstavivosti.

.dodnes mnohí slušní ľudia tvrdia, že si ani po všetkých skutočnostiach uvedených v médiách nie sú absolútne istí nevinou siedmich Nitranov. O čom to svedčí?

Správna odpoveď: Svedčí to o tom, že títo ľudia si nesmierne cenia sami seba. Takíto ľudia sa radšej nijakým spôsobom nezastanú iného človeka ak o tom, že mu bolo nehorázne ublížené, nevedia s absolútnou istotou. Nezastanú sa ho, ak tú krivdu len tušia. Nezastanú sa ho dokonca ani vtedy, ak tú krivdu považujú za dosť pravdepodobnú. Lebo vždy je tu možnosť, že by sa zastali toho nepravého. A tým by spôsobili ťažkú ujmu svojej neomylnosti.

.dodnes sú mnohí slušní ľudia zvedaví na to, čo sa v skutočnosti stalo Ľudmile Cervanovej a kto je za to zodpovedný. Takže, čo sa stalo a kto to urobil?

Správnu odpoveď sa asi nikdy nedozvieme. Faktom je, že podľa správy ZNB o priebehu vyšetrovania vraždy Ľudmily Cervanovej z dňa 28. 9. 1976 sa pred internátom v Mlynskej doline nachádzal v čase únosu Cervanovej agent druhého odboru Správy Štátnej bezpečnosti, ktorý vraj videl a počul troch mužov v neosvetlenom aute, z ktorých jeden hovoril „Jano, choď za tou kočkou, však ty ju poznáš.“ Fakt je, že takmer identickú výpoveď podal Anwi Hassan Hussein, ktorý navyše označil Jána Hrmu za jedného z tých troch mužov (protokol ČVS: VV-38/1976 z dňa 20. 10. 1976). Je Anwi Hassan Hussein a agent ŠtB tá istá osoba? Čo robil tento človek v inkriminovanom čase na parkovisku pred internátom? Prečo sa snažil usvedčiť Jána Hrmu, o ktorom vieme, že nemal s únosom nič spoločné? Na tieto a mnohé príbuzné otázky sa snažili nájsť vyšetrovatelia v roku 1976 odpovede v rámci sledovania takzvanej arabskej stopy. Toto vyšetrovanie však bolo z neznámych príčin zastavené „zhora“. Táto stopa, podobne ako prípadné ďalšie stopy, medzitým výrazne vychladli. Na rozdiel od stôp z vyšetrovania v rokoch 1978 – 82. Tam je podľa všetkého možné usvedčiť páchateľov ešte aj dnes.

 

 

.týždeň 49/2007

 

Zločin. A trest?

 

Predstavte si, že by niekto uniesol, znásilnil a zavraždil vašu dcéru. Čo by ste dali za to, aby bol tento zločin objasnený a vinníci potrestaní? Predstavte si, že by niekto uniesol, týral a nespravodlivo odsúdil na desiatky rokov väzenia vášho syna.

 

 

 

Čo by ste dali za to, aby bol tento zločin objasnený a vinníci potrestaní?

V predchádzajúcich číslach .týždňa sme sa venovali prípadu Cervanová (pozri aj .týždeň 50/2006 a 9/2007). Snažili sme sa ukázať, že pre vinu siedmich odsúdených Nitranov neexistujú nijaké relevantné dôkazy, a že naopak existujú dôkazy pre to, že na týchto ľuďoch bol s najväčšou pravdepodobnosťou spáchaný otrasný justičný zločin.
O našich záveroch sme sa chceli porozprávať s tými najpovolanejšími – s vyšetrovateľmi a dozorujúcim prokurátorom. Z vyšetrovateľov sa nám zdal najzaujímavejší Vladimír Lamačka (pred časom kandidát ANO na post námestníka SIS), z prokurátorov Milan Valašík (za éry Alexandra Rezeša prezident futbalového klubu Sparta Praha, dnes právny zástupca prezidenta SR Ivana Gašparoviča).
Obaja páni nám rozhovor slušne, ale jednoznačne odmietli poskytnúť. Obom sme povedali, že v takom prípade uverejníme len otázky bez ich odpovedí. Obaja súhlasili.

 

 

Bez Vladimíra Lamačku o vyšetrovacích metódach

.začiatkom 80. rokov ste boli jedným z vyšetrovateľov prípadu Cervanová, v ktorom ste predložili štyri kriminalisticko-expertízne dôkazy: pitevnú správu, hydrobiologický rozbor, trichologické výsledky a pachové stopy. Pitva bola v zjavnom rozpore s obžalobou a konštatovala, že nedošlo k nijakému znásilneniu. Hydrobiologický rozbor tiež nesúhlasil s vašou verziou, navyše porovnával vzorky získané s päťročným odstupom. Trichologické výsledky nepredstavovali absolútne nijaký dôkaz proti obvineným a pachové stopy sa našli na rifliach, s ktorými odsúdení nikdy neprišli do styku. Začiatkom 90. rokov ste boli riaditeľom sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru Ministerstva vnútra SR. Ako sa vám z pohľadu tejto funkcie javí kvalita kriminalisticko-expertíznych dôkazov proti siedmim Nitranom odsúdeným v prípade Cervanová?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

 

.je pravda, že ste boli členom tímu pražského kriminalistu Eduarda Pálku, ktorý viedol vyšetrovanie od roku 1978? Podľa našich informácií prišiel Pálka na myšlienku, že zločin spáchali nejakí Nitrania na základe toho, že ktosi komusi kdesi vraj povedal, že nejakí Nitrania čosi spáchali. Začal preverovať desiatky až stovky Nitranov a podľa jeho vlastných slov z nich vytypoval podozrivých na základe toho, že popierali svoju účasť na inkriminovanej diskotéke. Účasť na tej diskotéke však poprie šesť miliárd ľudí jednoducho preto, že na nej neboli. Nemyslíte, že je to úplne absurdný spôsob vyhľadávania podozrivých?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.pri vyšetrovaní ste podľa našich zdrojov použili takzvanú metódu mlynu, v ktorej keď sa od jedného obvineného dozviete nejaký detail, tak to použijete pri výsluchoch ďalších obvinených, ktorí doplnia nové detaily, až sa vám poskladá celkový obraz. Slabinou tejto metódy je, že šikovným podsúvaním odpovedí a jemným či menej jemným nátlakom sa takto dajú získať aj úplne falošné svedectvá, ktoré sa akože navzájom dopĺňajú. Tak sa stane, že Brázda a Lachman „nezávisle“ od seba vypovedajú, že Beďač použil pri zločine červený Fiat 600, a keď sa zistí, že Beďač vlastnil žltý Fiat 500, tak Brázda aj Lachman ako zázrakom začnú hovoriť o žltom Fiate. Podozreniam z manipulácií sa však dá celkom dobre zabrániť, ak je pri každom výsluchu prítomný obhajca obvineného. Prečo ste pri vyšetrovaní kauzy Cervanová urobili desiatky výsluchov bez prítomnosti obhajcov?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

 

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

 

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.prejdime k nezákonným metódam vyšetrovania. V právnických kruhoch dodnes kolujú reči o neoficiálnych „dôkazoch“ získaných napríklad nezákonným odpočúvaním telefónov. Zo záznamov telefonických rozhovorov vraj vyplýva, že Nitrania si ešte pred svojím zadržaním dohadovali, čo budú vyšetrovateľom hovoriť. V skutočnosti to však vyzerá nielen nezákonne, ale aj úplne nezmyselne. Ak Nitrania tvrdia, že v deň únosu a vraždy vôbec neboli spolu, na čom sa môžu dohadovať? Veď aj keby chceli klamať, každý mal mať svoju vlastnú verziu, nezávislú od ostatných. Akú to má logiku?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.medzi právnikmi kolujú aj iné reči, napríklad o priznaniach pred spoluväzňami. Nezákonné používanie spoluväzňov ako agentov a informátorov potvrdil pred súdom v roku 1993 psychológ Gejza Dobrotka, ktorý naozaj nebol Nitranom priaznivo naklonený a navrhoval pre nich tresty smrti. Niektorí odsúdení vraj zo spánku opísali celý čin, o čom sa Gejza Dobrotka vyjadril, že z psychologického hľadiska je to nezmysel. V niektorých iných prípadoch spoluväzni obvinených fyzicky týrali, Dobrotka spomínal napríklad sadistu Ivana Fagana. Dá sa Dobrotkovi veriť, že tieto „priznania“ sú úplne nedôveryhodné?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.ďalšie nezákonné pôsobenie spoluväzňov sa týkalo návrhov na vybavenie falošného alibi. Oficiálne sa to, samozrejme, nikde neobjavuje, ale v právnických kruhoch je to považované za významný argument proti Nitranom. V tomto prípade ide aj podľa našich zdrojov o pravdivú informáciu, podstatné však je, že táto informácia absolútne nijako nedokazuje vinu. Predstavte si, že vám hrozí odsúdenie za čin, ktorý ste nespáchali. Predstavte si, že ide o čin spred piatich rokov, takže si už vôbec nepamätáte, čo ste v inkriminovaný deň robili a teda neviete, aké je vaše skutočné alibi. Predstavte si, že máte navyše veľmi negatívne skúsenosti s vyšetrovateľmi, ktorí sa podľa všetkého nezastavia pred ničím. Vy by ste nepodľahli pokušeniu vybaviť si falošné alibi? Dá sa z pokusu o získanie takéhoto alibi v prípade niektorých obvinených vôbec niečo usudzovať?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

.posledná otázka: vy ste naozaj verili neuveriteľnej vyšetrovacej verzii alebo ste od začiatku tušili, že obvinení Nitrania nemajú so zločinom vôbec nič spoločné?
V. Lamačka neodpovedal na naše otázky.

 

 

 

 

Bez Milana Valašíka o jeho metódach

.vy ako dozorujúci prokurátor vyšetrovania kauzy Cervanová dôrazne popierate akýkoľvek psychický nátlak zo strany vyšetrovateľov. Skutočnosť, že jeden z obvinených sa počas vyšetrovania, ľudovo povedané, zbláznil, však vyvoláva určité otázky. Napríklad o úlohe, akú hral pri výsluchoch Romana Brázdu policajt Taliga, ktorý ani nebol vyšetrovateľ a nemal teda pri výsluchoch čo hľadať, a ktorého považujú odsúdení a svedkovia za mimoriadne brutálneho. Podľa našich informácií to bol práve Taliga, ktorý oznámil väznenému Romanovi Brázdovi  vymyslené zatknutie manželky, úmrtie matky a úmrtie dcéry. Myslíte si, že Brázdova dodnes trvajúca duševná choroba mohla byť spôsobená aj týmito vymyslenými udalosťami a spôsobom, akým sa ich dozvedel?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.vy ako dozorujúci prokurátor vyšetrovania kauzy Cervanová dôrazne popierate akýkoľvek fyzický nátlak zo strany vyšetrovateľov. V tomto ste boli vždy úplne nekomromisný a keď napríklad Pavel Beďač podal sťažnosť, že ho pri výsluchu dňa 27. 8. 1981 mimoriadne surovo zbili opití vyšetrovatelia, okamžite ste naňho podali trestné oznámenie za krivé obvinenie. Dozorujúcim prokurátorom vyšetrovania tohto „krivého obvinenia“ ste podľa našich informácií boli vy sám. Ako dopadlo toto vyšetrovanie?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.je pravda, že keď svedkyňa Viera Zimáková-Vozárová prvý raz odvolala svoje svedectvo, podľa ktorého bola priamou svedkyňou únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej, vyhrážali ste sa jej, že ju zavriete a obviníte z krivej výpovede? Je pravda, že keď odvolala svoje svedectvo druhý raz a zároveň predložila dôkazy, že v čase únosu sa nachádzala so svojimi spolužiakmi na splave Hrona vyše 150 km od Bratislavy, obvinili ste ju z krivej výpovede a nechali ju na tri týždne zavrieť do väzenia, napriek tomu, že kojila svoje malé dieťa? Vieme, že keď odvolala svoje svedectvo tretí raz priamo na súdnom pojednávaní, tak ste ju naozaj obvinili a následné vyšetrovanie ste sám dozorovali ako prokurátor. Túto lišiacku metódu obvinenia tých, ktorí sa nesprávajú podľa vašich predstáv a následné dozorovanie vyšetrovania tohto vášho obvinenia – to ste vymysleli sám?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.obžalovaní Milan Andrášik a František Čerman boli na diskotéke s dvoma Francúzkami, presne ako to hovorí obžaloba. Akurát, že podľa ich tvrdení neboli na tej diskotéke v deň únosu Ľudmily Cervanovej, ale deň predtým. Kľúčovým dôkazom mal byť denník jednej z Francúzok – Lýdie Cohen. Vy ste tento denník označil pred súdom za falzifikát a na základe tohto vášho tvrdenia sa súd denníkom vôbec nezaoberal. Je pravda, že vaše tvrdenie sa pritom neopieralo o nijakú expertízu, pretože vy ani vyšetrovatelia ste ten denník nikdy nemali k dispozícii, videli ste len fotokópie a pisateľku denníka ste nikdy nevypočuli? Je pravda, že ani len na tých fotokópiách neboli urobené napríklad grafologické expertízy? Odkiaľ ste prišli na myšlienku, že denník je podvrh? Je jasnovidectvo jednou z vašich pracovných metód?

M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.asi je vám známe, že veľkú časť vyšetrovacieho spisu z rokov 1976-77 niekto zo spisu vyňal a niekam ukryl. Táto časť bola nedávno nájdená v levočskom archíve ministerstva vnútra a z tohto nálezu vyplynuli pozoruhodné skutočnosti. Zo spisu boli vyňaté práve tie veci, ktoré ukazovali, že odsúdení Nitrania nemohli spáchať zločin tak, ako je popísaný v obžalobe a v rozsudku.  Spomeňme napríklad už len ten fakt, že ich nikto na inkriminovanej diskotéke nevidel. Nie je predsa možné, aby si na diskotéke, na ktorej sa nepodávali alkoholické nápoje, nikto z nevšimol hlučnú skupinu opitých Nitranov s dvoma Francúzkami, ktoré tam mali tancovať bosé. A pritom nikto z približne dvesto návštevníkov diskotéky nič také pri vyšetrovaní v roku 1976 neuviedol. Boli vám známe tieto mimoriadne závažné skutočnosti z vyňatých častí spisu? Máte tušenie, kto ich mohol zo spisu vyňať?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.ako žalujúci prokurátor ste v roku 1982 boli pri výsluchu svedka Janžetiča, kriminálneho zločinca, ktorý bol v čase vyšetrovania spoluväzňom Romana Brázdu aj Juraja Lachmana a ktorý bol nezákonne zaangažovaný na ich vyťažovaní. Nevadilo vám ako žalujúcemu prokurátorovi, že ste ako dozorujúci prokurátor dopustil takéto nezákonné postupy pri vyšetrovaní? Máte pocit, že vami dozorované vyšetrovanie bolo v intenciách platných zákonov?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.posledné otázky: Naozaj ste si v priebehu vyšetrovania mysleli, že máte skutočných páchateľov? Skutočne ste verili obžalobe, s ktorou ste išli pred súd? Naozaj ste verili verzii o neuveriteľných nočných presunoch korunnej svedkyne? Naozaj ste tomu všetkému verili?
M. Valašík neodpovedal na naše otázky.

.martin Mojžiš