Mlčanie v prípade Cervanová

Najhoršia je bezmocnosť. Na tieto tri slová si zrejme spomenie každý, kto sa pokúša pochopiť jeden z najspletitejších justičných prípadov, ktorý traumatizuje Slovensko už tridsať rokov.

Tragické na ňom je, že mnohé zásadné zistenia justičné orgány ešte aj dnes ignorujú. Ako vieme, obštrukcie slovenských súdov sa obvykle končia v Štrasburgu, pretože až tam sa naši občania dovolajú spravodlivosti. Na oživenie pamäti pripomeňme, že kľúčové zistenia sú dnes najmä dve. Tým prvým je tvrdenie obhajcu dvoch zo šiestich odsúdených Allana Böhma, že naše súdy protiústavne ignorujú závažné dôkazy uložené v archívoch v Levoči.
O to druhé sa pričinil aj .týždeň, ktorý sprostredkoval pre odsúdených testovanie na polygrafe (detektore lži). Mimochodom, všetci štyria, ktorí sú dnes na slobode, ho ochotne podstúpili. Pred pár mesiacmi ho vykonal rešpektovaný americký odborník Patrick Coffey a jasne preukázalo, že všetci testovaní – teda štyria zo štyroch – hovoria pravdu, ak tvrdia, že so skutkom znásilnenia a vraždy medičky Ľudmily Cervanovej v roku 1976 nemajú nič spoločné. Pán Coffey pritom na pozvanie našej vlády školil na prácu s polygrafom slovenských bezpečnostných expertov: nikto ho tu teda nespochybnil. Zrejme zaskočení politici, sudcovia a vyšetrovatelia však spochybnili polygraf ako nástroj dokazovania, tvrdiac, že nemá 100-percentnú spoľahlivosť a vytrénovaní jednotlivci ho môžu oklamať. Napísali sme, že je vylúčené, aby štyria zo štyroch, navyše bez prípravy, dokázali čosi také. Reakcia?
Mlčanie a úsilie prípad zamiesť pod koberec. Inak si totiž nemožno vysvetliť fakt, že predseda senátu Najvyššieho súdu Štefan Michálik nedávno už piatykrát požiadal o predĺženie termínu na napísanie rozsudku, tentoraz do 5. júna. Ten však mal byť napísaný do jedného mesiaca od jeho vynesenia v decembri 2006. Prieťahy a obštrukcie justičných or- gánov znemožňujú podanie mimoriadneho opravného prostriedku. A znemožňujú aj rozhodnutie o podmienečnom prepustení Milana Andrášika a Miloša Kocúra na slobodu. Súd im v decembri zvýšil trest z pôvodných 13 na 15 rokov. Aj oni by ochotne podstúpili test na polygrafe, väzenská správa im to však neumožnila. Nezáujem konať, či skôr záujem nekonať nemôže byť očividnejší…
V tomto prípade je priveľa podozrení z manipulácie vyšetrovateľov (tí vraj ešte za socializmu donútili psychickým a fyzickým násilím obvinených k verzii výpovedí, ktoré sami chceli) a ignorovania dôkazov súdmi. Niet tu, žiaľ, sily a autority, ktorá by donútila justičné orgány hľadať pravdu. Tragický osud medičky Cervanovej a utrpenie jej blízkych si zaslúžia našu úctu a rešpekt. No osud mužov, ktorí boli – za totality aj následne za demokracie – zrejme nespravodlivo odsúdení, si zaslúži naše pobúrenie.
Tento prípad je široko medializovaný, a napriek tomu je to takto. Čo s inými, možno podobnými kauzami, o ktorých sa nehovorí a ktoré sa môžu stať ozaj každému z nás?