Cibuľová polievka pre čiernu dušu

Agenti tajných služieb majú narábanie s pravdou takpovediac v popise práce.​ Ak teda napíše agent knihu z oblasti literatúry faktu, skoro určite ide o manipuláciu s faktami.

Cibuľová polievka pre čiernu dušu

Peter Tóth: Kauza Cervanová I., 512 strán, vydavateľstvo Dixit, 2015.

kniha Petra Tótha Kauza Cervanová I nepredstavuje nijakú výnimku z tohto užitočného všeobecného pravidla. Napriek tomu jej však venujme aspoň krátku recenziu. Tóth v nej totiž spomína náš časopis tak často, že keby sme ju celkom odignorovali, dalo by sa to chápať ako prejav nevďačnosti.

Kniha podáva oficiálnu verziu prípadu tak, ako si ju osvojili slovenské súdy a ako ju verejnosti podávala komunistická propaganda. Tóth tejto verzii verí a má na to plné právo. Je to síce nekritická viera fanatika, ale aj na to má právo.

peter Tóth

Autor knihy je bývalý novinár, ktorý musel v roku 2002 odísť z denníka SME pre dôvodné podozrenie, že je agentom SIS. Podľa názoru vtedajšieho šéfredaktora SME Milana Šimečku „čím hlbšie Tóth prenikal do prostredia tajnej služby aj podsvetia, tým menej bol schopný rozlišovať medzi pravdou a lžou“.

Tóthovým spravodajským mentorom bol Igor Cibula, považovaný za experta v oblasti dezinformácie, ale možno je to dezinformácia. V každom prípade, dezinformácia je zámerne skreslená informácia, v ktorej sa kombinuje pravda a lož s cieľom pôsobiť na predsudky potenciálnych recipientov. Tóth to robí pomerne kreatívnym spôsobom. Pravdivo cituje lživé dokumenty.

„Autor knihy nie je zaujímavý. Dušou knihy je totiž niekto iný – sudca Juraj Kliment.“

Obľúbeným Tóthovým zdrojom sú operatívne poznatky (nemajúce povahu dôkazov, čoho si je Tóth dobre vedomý) tajnej kriminalistickej akcie Kamera rozbehnutej podplukovníkom Pálkom. Pripomeňme si, že základný spor vedený v kauze Cervanová je spor o to, či bol Pálka vynikajúci kriminalista, alebo brutálny dobytok, ktorý spolu so svojimi spolupáchateľmi vynútil falošné svedectvá a priznania od nevinných ľudí. Peter Tóth tento spor rozriešil takto: Keďže autorom mnohých dokumentov z Kamery je Pálka a ten o sebe nikde nepíše, že by používal brutálne metódy, tak je jasné, že ich nepoužíval.

Celá Tóthova kniha je postavená na takejto logike. Na podozrivých a svedkov nebol vyvíjaný nijaký nátlak, veď predsa sami dobrovoľne podpísali, že na nich nátlak vyvíjaný nebol. Ako by mohli niečo také podpísať, keby na nich nátlak vyvíjaný bol?

A nátlak od spoluväzňov na celách? Tóth síce spomína, že výsluchy boli z hľadiska vyšetrovateľov úspešné často práve vtedy, keď si obvinení priniesli so sebou z cely písomné poznámky, ale nijako sa nad tým nepozastavuje. Dokonca pripúšťa, že prinajmenšom jeden zo spoluväzňov bol sadista. A komentuje to takto: „Ale to nevylučuje, že bol dobrý policajný agent. A agentúrne správy, ktoré na základe jeho informácií podával kapitán Čapkovič, dokazovali, že tieto úlohy plnil nielen skvelo, ale aj bez toho, že by používal násilie.“

Spôsobom sebe vlastným sa Tóth vyrovnal aj s listom, v ktorom sa otec jedného obvineného sťažuje, že sadista sa jeho synovi tri dni a tri noci v plnej zúrivosti vyhrážal zabitím, škrtil ho a umýval výkalmi. K tejto sťažnosti nájdeme v knihe takýto zásadný komentár: „Ako sa dá niekoho umývať exkrementmi? Možno natierať, oblievať alebo pošpiniť. Ale umývať?“ A túto svoju sračku nazýva Peter Tóth „mierne sarkastickým sémantickým rozborom textu“ nešťastného otca.

juraj Kliment

Autor knihy však nie je v tomto prípade príliš zaujímavý. Dušou knihy (iniciátorom a významným spolupracovníkom) je totiž niekto iný – sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment. Tento človek určite urobil dobre, že si na túto prácu niekoho najal. Keď totiž k prípadu Cervanová povie niečo na verejnosti sám, vždy si urobí hanbu (pozri napríklad .týždeň 30 a 31/2013). Hanbu si však robí aj teraz, pretože za právne názory vyslovené v knihe nesie svoj diel zodpovednosti. Ako ilustráciu jeho názorov uveďme, čo sa v knihe dozvieme o takom právnom úkone, akým je prevzatie obvinenia.

Milošovi Kocúrovi bolo obvinenie doručené deň po jeho zadržaní (a zadržaný bol skoro ráno po noci strávenej oslavou svojej promócie). Proti tomuto obvineniu nepodal sťažnosť (podotknime, že sa to celé dialo bez prítomnosti advokáta), čím podľa Klimenta a Tótha celú vec prakticky hneď na začiatku vyriešil. Pretože: „To urobí iba niekto, kto si je vedomý viny.“

Roman Brázda postupoval inak. Po oboznámení s predmetom obvinenia sa chcel o podaní sťažnosti poradiť s advokátom. Podľa Klimenta a Tótha: „Z toho možno zreteľne odvodiť, že Roman Brázda si bol vedomý svojej viny a ohľadom podania sťažnosti iba taktizoval.“

A do tretice Milan Andrášik reagoval na uznesenie, ktorým bolo rozšírené jeho obvinenie o čin znásilnenia takto: „Toto uznesenie som si prečítal a porozumel som mu. Uznesenie je nepravdivé od A po Z, a preto si proti nemu podávam sťažnosť.“ Podľa Klimenta s Tóthom ide o arogantnú reakciu. Inými slovami, nech si sťažnosť podávate, nepodávate, alebo o jej podaní uvažujete, vždy ste ten zlý.

A čo sa dozvieme o liste „korunnej svedkyne“ Zimákovej, ktorý nad všetku rozumnú pochybnosť dokazuje, že nijakou korunnou svedkyňou byť nemohla? Zimáková priložila k listu ako dôkaz svojej prítomnosti na splave – viac než sto kilometrov od miesta činu – fotografie a zoznam účastníkov tohto splavu. Úplne tým rozvrátila celú Pálkovu konštrukciu, ale to si Tóth s Klimentom nevšímajú. Oni mudrujú o tom, že poskytnutie dôkazov je akési podozrivé. Pretože veď „bola predsa svedkyňa, nie obvinená“.

Vždy, keď sa špión so sudcom pustia do nejakých úvah, dopadne to nejako takto. Zdá sa, že na Slovensku máme novú tragikomickú dvojicu.